O väčšine vecí mlčí, lebo klienti prišli do poradne s dôverou. Často sa dozvie nebezpečné veci a prekvapivé súvislosti, vtedy nastúpi výlučný záujem o bezpečnosť klienta aj ľudí v poradni. Inokedy zachováva vážnu tvár: klient nie je spokojný so stanoviskom a chce sa sťažovať „na vyšších miestach“. Pochopiteľne „vyšších miest“ niet, iba láska k spravodlivosti a poctivosť voči klientovi. Zavše som ukázala prstom hore a skonštatovala, že nebudeme predsa brať Božie meno nadarmo.
Mnoho ľudí sa bojí zodpovednosti za vlastný život a konanie. Nešlo pritom iba o prostých ľudí „z ulice“, ako ich nepekne nazývajú platení právnici. Intelektuáli, politici, umelci si tiež mnohokrát navarili horúcu kašu, dobrovoľne, za absencie pokory, bez vedomia súvislostí a následkov. Získaná záchrana mnohých urážala, prestali aj zdraviť. Nehovoriac o ohováraní a podrazoch. Najmladší právnici sa preto ako prvé museli v styku s klientmi naučiť, že ľudia nenávidia vďačnosť, že sú podozrievaví voči veľkorysosti, že uprednostňujú rozkazy a pokyny, aby sa na ne prípadne a podľa vlastnej potreby mohli vyhovoriť.
Zistili sme, že pocit šťastia, napríklad keď vyhrala spravodlivosť, trvá priemerne šesť minút.
Nerozhodná a ufňukaná pani rozžiarene reagovala na môj výbuch hnevu: „Nadávajte, ach áno, nadávajte mi, pani riaditeľka, nech vidím, ako vám na mne záleží!“ „Budem vykonávať revolučné protesty a vy ma povediete!“ ponúkol sa bradáč. Keď som odmietla, nadával po chodbe až von za zradu demokracie. Zbohatlík žiadal zdarma advokáta, lebo je vo verejnom záujme, aby ho nezavreli. Exulant nás obvinil, že sme vinníci jeho odchodu, keby sme mu nepomohli, mohol sa zmieriť s politickými protivníkmi. Dedička arizátora žiadala reštitúciu ukradnutej židovskej vily.
Nedávno, pri archivovaní, sme spomínali, od koho sa nám všetkým dostalo dobrého slova: od ľudí z dediniek za testamenty, od šikanovaných policajtov z východu, od opustených mileniek s deťmi od zavraždeného mafiána, od penzistov za vymoženie poistného, od vedcov za vymoženie neveľkých honorárov, od robotníkov, predavačiek a lekárov za ochranu proti šikane. Naučili sme sa rozpoznať úzkosť, paranoju aj znaky podlosti. Zažili sme radosť zo schopného úradníka.
Bolo nás päť. Zistili sme, že pocit šťastia, napríklad keď vyhrala spravodlivosť, trvá priemerne šesť minút. Bolo toho veľa aj na jednej, aj na druhej strane. A dnes končíme s tým, že poznanie, také aj onaké, bolo pre nás všetkých dobré. Veď Dostojevskij píše, že život aj deň sa skladá z päťdesiat percent dobrého a päťdesiat percent zlého, a keby to tak nebolo, chvíle šťastia by sme ani nerozpoznali.