Krátko nato bola báseň zhudobnená a stala sa jednou z najobľúbenejších piesní hnutí tohto „mŕtveho“ ľudu, ktorý sa usiloval o svoje zmŕtvychvstanie.
Aj Mojžiš musel zomrieť skôr, než sa Izraeliti mohli dostať do zasľúbenej zeme. Keď neskôr šiel iný Žid do Jeruzalema, aby so svojimi nasledovníkmi oslávil výročie Mojžišom vedeného exodu, v tomto svätom meste aj sám zomrel. A až vtedy začali jeho vyznávači skutočne žiť. Zomrel však za ich hriechy? To si viem ťažko predstaviť. Skôr sa mi zdá, že zomrel práve preto, aby mohli hrešiť. Aby si obyčajní hriešnici, vo svojej nedokonalej existencii, mohli sami vybudovať nový život.
V polovici sedemnásteho storočia rabín Šabtaj Cvi zo Smyrny vyhlásil, že práve on je mesiášom, na ktorého židovstvo tak dlho čakalo. A bol v tom oveľa úspešnejší než Ježiš. O jeho šokujúcom tvrdení totiž debatovali Židia takmer po celom svete. V Hamburgu vytlačili v modlitebných knižkách jeho portrét vedľa portrétu kráľa Dávida. V Maroku aj na Morave boli židovské obce zo správy také rozvášnené, že na obnovenie poriadku museli zasiahnuť štátne orgány. Osmanský vezír nakoniec pozval Šabtaja do Carihradu a dal mu na výber: môže buď zomrieť, alebo konvertovať na islam. Šabtaj zvolil život a jeho hnutie zomrelo.
Ani pomerne tolerantná Osmanská ríša nedokázala tolerovať živého mesiáša. Ale aj pre kresťanov je Mesiášova smrť zjavne dôležitejšia ako jeho oživenie. Po zmŕtvychvstaní, predtým ako sa zasa stratil, sa však medzi ľuďmi zdržal len pár krátkych chvíľ. Kto skutočne vstal z mŕtvych, teda asi nebol Mesiáš, ale hnutie založené na jeho smrti.
No Židia po tom, čo zlyhal Šabtaj podobne, ako mnoho iných uchádzačov o úlohu spasiteľa, svojho mesiáša nikdy nenašli. Mesiáš ich mal priviesť späť domov, ale zostali bezdomovcami. A takto začal An-skij svoj druhý text, ktorý napísal rok po básni V slanom mori:
Bratia a sestry v drine a núdzi
Široko ďaleko rozpŕchnutí,
Spojte sa…!
Mesiáš je mŕtvy, nikto iný vás už nespojí. Nikto vás nezavedie do inej zasľúbenej zeme. Nie, prisahajte, že sa budete sami spájať, všade tam, kde ste, s ostatnými roztratenými ľuďmi bez domova. Táto prísaha sa stala hymnou Bundu, zväzu Židov, ktorí sa z celého sveta, a pre celý svet, snažili urobiť bezpečný a spravodlivý domov.
Lenže, kým sa židovský mesiáš neobjavoval, objavil sa mesiáš árijský. Popri ňom sa vynorili mnohí ďalší mesiáši: taliansky, rumunský, slovenský, rusko-gruzínsky. A znovu oživené židovstvo čakala nová, ešte hroznejšia smrť. Podľa prorokov má mesiáš spojiť nielen Židov, ale všetky národy sveta. Aké to však môže byť spájanie, ak existuje toľko mesiášov?
Každý rok sa v marci alebo apríli oslavuje zmŕtvychvstanie Mesiáša bohatou hostinou so sladkým kvaseným chlebom. V tom istom čase sa na iný sviatok jedáva horký koreň a suchý, krehký maces. Je to trpký sviatok „bratov a sestier v drine a núdzi“, ktorí si pripomínajú minulé utrpenie a vyhnanstvo a myslia na nové oslobodenie. No asi bez mesiáša.