Tému, a to dokonca aj pre politické komentáre, z nej urobilo Združenie katolíckych škôl Slovenska. To požaduje vyradiť poviedkovú zbierku Sekerou a nožom autorskej dvojice Peter Pišťanek a Dušan Taragel z povinného čítania maturantov, pretože im – stručne povedané – pripadá nemravná.
Pohľad na ich výhrady vzbudzuje otázku, či pri ich spisovaní bol aj nejaký odborník – učiteľ slovenčiny alebo estetik napríklad – alebo či ich zostavovali, povedzme, učitelia informatiky. Ba dokonca by sme sa mohli spýtať, či bol prítomný vôbec niekto, kto rozumie literatúre už len ako obyčajný čitateľ. Pretože literatúra nie je katechizmus a je úplne v poriadku, že tematizuje menej vľúdne stránky života. A keby ich ignorovala a ukazovala len to príjemné a neznepokojujúce, stal by sa z nej obyčajný gýč a umelecká lož. Napokon, vlastnosti, ktoré Združenie katolíckych škôl tej „skutočnej“ literatúre pripisujú, znejú povedome a vracajú nás do dôb, keď literatúra mala plniť v prvom rade ideologické funkcie.
Ale vráťme sa späť ku knihe Sekerou a nožom, ktorej texty patria k tomu najlepšiemu, čo v slovenskej literatúre za posledných tridsať rokov vzniklo. Názor, že ide len o znôšku vulgarizmov a obscénností, je na míle vzdialený skutočnosti. Vyvoláva skôr dojem, že niekto si v nej nedočkavo nalistoval iba tieto pasáže a zvyšok knihy ignoroval. V knihe sa totiž nachádzajú i úplne „nezávadné“ a brilantne napísané poviedky ako Pišťankova Súdruh Bozonča – ideálna pracovná sila, parodujúca vzor „socialistického človeka“, či Taragelove znepokojujúce antiutopické Mato Grosso a nenápadnou melanchóliou poznačení Cudzinci v noci.
Samozrejme, písanie Pišťanka a Taragela nie je pre útlocitných čitateľov a nedáva si servítku pred ústa. Bolo by komické, keby sa ich plebejské a živočíšne postavy vyjadrovali ako chovankyne kláštornej školy. No vnímať ich len z tejto stránky je veľmi obmedzené. Autori totiž nemilosrdne parodujú všetky zmyslu zbavené schémy, nielen literárne, ale aj tie životné. Nemusí ísť o výjavy povznášajúce, ale zmysel a hodnotu im uprieť nemožno. Už len preto, že reflektujú to, čo tak radi maskujeme vzletnými, no lživými predstavami. Ich písanie nie je pevne ukotvené iba v literárnej tradícii, ale i v tom „slovenskom“ živote. A pokiaľ poniektorí slovenčinári dokážu z toho všetkého vybrať len to, že v knihe sa nadáva a súloží, vzbudzuje to úvahy nad ich odbornými kompetenciami.
Pred niekoľkými rokmi by bola táto „aféra“ len ďalšou epizódou, ktorá potvrdzuje tendenciu niektorých našich spoluobčanov prisvojovať si – na základe svojho vierovyznania či svetonázoru – právo určovať zvyšku spoločnosti, čo je hodnotné a čo nie, aké učebné osnovy či rodinný model sú menej hodnotné ako ten ich. Avšak po tom, čo sa nám tu vyrojili kadejakí samozvaní teatrológovia, nemožno tieto prejavy brať na ľahkú váhu. Dobro a morálka, v mene ktorých sa tieto nevyžiadané odsudky vydávajú, sú totiž veľmi nehodnoverné. Nie sú výsledkom rozvažovania a hľadania, autentickej snahy vyrovnať sa s komplikovaným svetom. Majú podobu dogmy a predpisu, jednoznačného a instantného dobra, vždy pripraveného na rýchle zneužitie. Lenže, chvalabohu, život a aj literatúra sú na to príliš pestré.