Máme makroekonomické indikátory, predvolebné prieskumy, miery produktivity a nezamestnanosti, minimálne (fakt minimálne) mzdy. Ale slnko svieti. Čmeliaky bzučia. Vietor vonia roztápajúcou sa zmrzlinou a riasami z teplého potoka. Je leto.
V hlave sa mi znejú verše známe zo severoamerického detstva.
Vo veľkých cukrových horách
Je kraj krásny a svetlý…
Slnko svieti každý deň…
Netreba si prezúvať ponožky …
Pieseň si obľúbili počas svojho amerického exilu aj Jan Werich a Jiří Voskovec. Voľne ju preložili:
Bzučej' tam čmeláci a syčej' syčáci a kos tam krásně zpívá,
Neznaj' tam brambory a z másla maj' hory a pod nima moře piva.
A ďalej:
A tam za tím mořem piva, tam zakázali práci,
Tam nehlídaj' policajti, tam hlídají vandráci…
Populárna detská pieseň má totiž pôvod v tuláckej piesni o letnej utópii. Almužna rastie na stromoch, nákladné vlaky sú prázdne, policajné buldogy majú gumené zuby a sliepky znášajú vajcia varené namäkko. V Spojených štátoch koluje príslovie, že jediné, čo je horšie než práca, je prácu nemať. Toto leto mám však pocit, že je to naopak. Jediné, čo je horšie, ako byť nezamestnaný, je pracovať.
Ja však sedím a píšem. Pijem studenú vodu. Pred sebou mám misku čerstvých čerešní. O chvíľu sa skončí sezóna. Teraz sú ešte sladké a šťava z nich tečie ako krv. Pozerám cez okno na námestie. Chodníky sú pokryté spadnutými čerešňami. Hnijú pod sladkastým slnkom. Napadne mi ďalšia pesnička.
Keď zaspievame čas čerešní,
veselý slávik aj posmešný drozd,
všetci ho oslávia!
V roku 1866 sa pesničkár z Monmartru Jean-Baptiste Clément zastavil po ceste do Belgicka v dome obklopenom čerešňami, kde podumal o letmej nádhere zamilovaných, ktorí majú „bláznivosť v hlave“ a „slnko v srdci“. Tušil však, že „čas čerešní je taký krátky, ten čas čerešní…“
Krátky aj bol. Clément o rok znova podnikol cestu na sever, tentoraz nie ako zamilovaný, ale ako exulant. Romantik tak v poézii, ako aj v politike, Clément svojou socialistickou agitáciou rozhneval francúzskeho cisára Napoleona III. Ani toto idylické vyhnanstvo však netrvalo dlho. Clément sa vrátil do Francúzska a do náručia polície. Oslobodil ho až pád druhého francúzskeho cisárstva v roku 1870. Clément sa ocitol zasa na Montmartri v čase revolučnej Parížskej komúny. Bojoval za ňu, keď ju prišla potlačiť armáda. V poslednej chvíli unikol osudu tisícov iných popravených komunardov, a cestou do druhého exilu napísal rozhorčený žalospev nad masakrom s názvom Krvavý týždeň.
Ľudová pamäť si však s Komúnou oveľa radšej spája ľúbostnú pieseň Čas čerešní. Radšej než na „vdovy a siroty“ a „krvácajúce dlažbové kamene“ z Krvavého týždňa si spomína na „zármutok z lásky“ a na básnikovo tvrdenie, že „sa nebojí krutých bolestí“ lások, ktoré vyprchajú, hoci čerešne, „padajú na listy ako kvapky krvi“ a nechajú „otvorenú ranu“, ktorú „pani Šťastena nikdy nezacelí“. Ja viem, že pani Šťastena ešte chodí. A neviem, či sa nebojím.