Jej život bol vymeraný tak, aby ju mohli zabolieť najväčšie tragédie dvadsiateho storočia. Za vojny zdieľala osudy svojich priateľov, prenasledovaných fašizmom – a ledva uplynulo pár povojnových rokov, už boli väzenia plné triednych nepriateľov, medzi ktorými boli opäť i jej priatelia.
Akú obranu má básnik proti zlobe dňa? Väčšinou iba silu slova. Naša mužská nadradenosť občas pochybuje, že by tá sila mohla byť aj v básni, čo napíše žena – navyše ak je báseň určená deťom. Ak dáme však nadradenosť nabok, zistíme, že aj Sládkovičovým či Hviezdoslavovým básnickým činom sa vyrovná čin Ľudmily Podjavorinskej. Aj keď ona hľadá skôr azyl než bojisko, hľadá ho správnym spôsobom. Hľadá ho (hoci sama nevydatá) v rodinných hodnotách, na ktorých nič nezmenšuje fakt, že ide o rodinné hodnoty vrabčie. Jej čin je teda dvojnásobný, estetický aj etický, peknou náhodou primeraný aj názvu knihy, aj menu jej hrdinky Čin-Čin.
Hodnoty, ktoré poetka zvelebuje, sú o to cennejšie, o čo viac sú aj vo vrabčej rodinke ohrozené:
„Čimčarara, sláva, svete!“ / skríkol Čimo na odlete, / volá žienku, ale tá / v zrúcaninách omdletá… / Celú noc on pri nej sedel / a ju kriesil ako vedel, / uplakaný, dojatý, / prikladal jej po noc celú / mokré lístky skorocelu, / na hlavičku, na päty."
Často sa stáva, že ovládneme dojatie, keď sa dívame na hrôzostrašné výjavy – a potom nás dojme nejaká maličkosť. Nie náhodou je aj táto knižka plná dojímavých maličkostí – veď vyšla vo vojnovom roku 1943.
Dojatiu z maličkostí neunikneme, aj keď navštívime Židovské komunitné múzeum v bratislavskej synagóge na Heydukovej ulici. Je tam napríklad vitrínka a v nej detská košieľka. Nad vitrínkou je obrazovka, na nej sa objaví profesor Pavel Traubner a porozpráva nám, ako zázrakom ostal za holokaustu nažive, keď ho – ani nie trojročného – ukryli rodičia v zemľanke, kde mal na sebe túto košieľku.
Profesor Traubner sa narodil v roku 1941 a veľa bolo tých, čo mu tohto roku blahoželali k sedemdesiatym piatym narodeninám a pri tom mu ďakovali za lekársku pomoc – často aj za záchranu života. Mal som príležitosť vypočuť si aj oslávenca, keď bilancoval svoj život – aj on si, podobne ako Ľudmila Podjavorinská, najviac cení rodinné hodnoty. Keď ďakoval svojej žene, prehĺtal slzy.
Na záver som si ponechal už len detail, pre slovenskú kultúru najdojímavejší: v tej zemľanke mal malý Paľko so sebou aj svoju najmilšiu knižku. Ľahko sa dá uhádnuť, ktorú. Bola to Podjavorinskej knižka Čin-Čin. Aj tá je vo vitrínke Židovského múzea.