O ľuďoch: O výcviku jazykových brancov

„Poďme spát, poďme bohu duši dát, to chlupaté na chlupaté a to holé dnuká dát“ – dával moravskou slovenčinou deckám pred spaním hádanku starý otec, zakladateľ mäsiarstva a rodiny v Čiernom Balogu. Dospelí dvíhali obočie a kútiky úst.

09.09.2016 07:00
debata (1)

Deti nadšene poskakovali: „Je to oko! Oko!“ Mäsiar Karol Havlíček z Rokytnice nad Rokytnicí sa od roku 1924 na Horehroní stal fenoménom humoru, nezávis­losti a odvahy či v Povstaní, či v päťdesiatych rokoch. Keď ho komunistický súd vinil zo všetkého možného, trel si čelo. Sudca nevydržal: „Čo robíte, obžalovaný?“ „Triem si čelo, tam mám asi napísané, čo tady soudruh prokurátor čte,“ povedal. V Bratislave na promócii jedného z vnukov vyšiel na náš balkón na Medenej: „Máš to tady dobré, dá se tady plivat na lidi.“ Mám výchovu, nerobím to. Ale kebyže chcem, môžem. Podstatná je možnosť a čo s možnosťami robíme.

Spomínanie pri svadbách, karoch, výročiach sa zákonite končí pri starom otcovi Havlíčkovi. Aj vnuci odovzdávajú svojim deťom jadrné životné komentáre: „Kdyby byli v řiti ryby, nebylo by rybníka, strčil by jsi prst do řiti, vytáhl bys' kapříka.“ „To je věc velice těžká holou řití zabít ježka.“ Obed bol kŕmením dravej zveri s prianím: „Nažerte se smradi, jeden z vás mně zradí!“ Deťom sľuboval z mesta „cukrovou panenku se sladkou prdýlkou“. Špenát odmietal: „Zelená se přece husí hovno v řece!“ Pri brúsení nožov pospevoval: „Hřbitove, hřbitove, záhradko zelená, do tebe sázejí nejdražší semena. Sázejí, sázejí, ale nevzcházejí, snad je ti hrobníci hluboko sázejí.“

Ale čas je na Horehroní viditeľnejší ako v meste. Horami nepohneš, rieka je rovnako nevyspytateľná, vzduch rovnako ostrý. Preto má každé zmiznutie, každá strata pasienkov, kravičiek, pokosených lúk, zeleninových a ovocných záhrad… a ľudí príliš zrejmé kontúry. Straty sú kauzálne osudovejšie. Povrchný pôvab vidieka ich pred ostrozrakom citlivej zodpovednosti nedokáže zakryť.

A tak ktosi pri spomínaní na jednom kare povedal: júj, veď zapíšme to dakto, keď nás už nebude, nech ostane. Jeden zo stredoškolákov schmatol zošit na zapisovanie žolíka a začal odzadu písať. Keď sa objavili nárečové slová, zapísal aj tie a s prekladom. Zošit sa následne stal vzrušujúcim zberným depom slov: „grant-napájadlo pre dobytok; pulidere-nohavice z domáceho plátna; svinčiak-suchohríb; crmomáň-tesár; brotvang-plech na pečenie; bud-hospodárska budova vo dvore; cígeľ-cencúľ; hugáň-Brezňan podľa slávneho rodáka Huga Bomburu; peľstra-podval; čiga-kladka; kopštan-nosný drevený stĺp plota…“ Dospelí aj decká dolovali slová zo starých ľudí a nitka nemeckého pôvodu Horehroncov so slovenskými uzlíkmi sa vinula zo stránky na stránku.

Chránim ten obdratý zošit s nadpisom „Výcvik brancov, gymnázium Brezno 1979“. Na konci je hláška starého pána pri „tarzaní“ (miešaní) kariet: „Dáme si repete jako táta na tetě“ a pospevujem si pesničku o najdrahších semienkach.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #oslavy #zošit #čeština #Horehronie #nárečie #branci
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy