Nemôžem povedať, že som rád. Nehreje ma pri srdci, keď počujem (v piesni slovenských partizánov), že „Po úbočiach i po horách / všade vidíš biely stan. / A pred každým s puškou v ruke / hrdo stojí partizán“. Nikto by predsa nemal byť hrdý na to, že drží v ruke pušku. Držať v ruke pušku patrí medzi najpodlejšie možné gestá človeka. Ale ešte podlejšie je nerobiť nič, keď iní mieria pušky na nevinných, keď vytvárajú vlády krutou mocou pušiek.
Nie že by som sa považoval za zvlášť smelého človeka. Ja sa, úprimne, bojím. Avšak – a preto – som rád, že niekto sa raz odvážil proti podlosti povstať. Som rád, že v Tichej noci, tmavej noci „mesiačik, ten celú noc (nešiel) spať“, lebo „s partizánom (musel) stráž držať“.
Koho partizáni teda strážili? Pieseň Tichá noc, tmavá noc ďalej hovorí: „Národ náš slovenský, nie si sám. / Na horách stráž drží partizán.“ Aby však partizáni strážili „národ“, museli sa sami národnosti prakticky vzdať, museli sa spájať s inými, museli sa stať medzinárodnými: „Tam bojujú Česi a Slováci, / bratia Rusi, Srbi, Poliaci.“ A ak v Tichej noci, tmavej noci prevažujú Slovania, v piesni Po úbočiach a po horách sa pridal do zástupu aj Francúz; boj zvolal partizánov „zo všetkých strán“. Alebo, ako poznamenal autor paródie gardistickej hymny, zaznamenanej banskobystrickými žandármi v septembri 1939 (a objavenej neskôr folkloristkou Soňou Burlasovou): „Slováci sme od rodu… pochybného pôvodu. / Nebude z nás ani jeden k osohu.“ Je síce pravda, že partizáni sú schopní vziať zničený, zahanbený národ a vrátiť mu hrdosť a jednotu, ale moja sympatia bude vždy s tými, ktorí národ nemajú, ktorí sa v horách a na úbočiach, bez domova a bez mena, stávajú hrdými práve na svoj „pochybný pôvod“.
Pre Hirscha Glicka, autora hymny židovských partizánov, bol partizán symbolom nádeje pre tých, ktorí stratili všetko práve okrem tej nádeje. Vo vilniuskom gete spieval: „Nepovedz nikdy, že ideš naposledy. / …my sme tu!“ Sú – sme? Tu – kde?
Takto ospevovala partizána rusko-francúzska pesničkárka Anna Marly (v piesni medzinárodne preslávenej v interpretácii Leonarda Cohena pod názvom The Partisan): „Nikto sa ma nespýtal, / kam idem a odkiaľ. / Vy, ktorí viete, / vymažte moje stopy.“ A v inej hymne francúzskych partizánov spievala Marly, „To sme my, ktorí rozbijeme / mreže väzníc / našich bratov. / Nenávisť nás ženie, / hlad nás zviera, / hlad a bieda…“ Sympatizujem s tými, čo nemajú bratov, a pre ktorých všetci sú sestrami a bratmi.
Takíto ľudia niekedy skutočne boli? No Marly už predpovedala, že „Vietor zafúka nad našimi hrobmi, / sloboda sa vráti, / zabudnú na nás!“ Zabudli sme? Spievala ďalej: „Vrátime sa v tieni.“ Vrátia sa?