O svete: Jedna dobrá správa

Tých dobrých, priaznivých a radostných správ prichádza zo sveta čoraz menej. Úplnou vzácnosťou sú správy o rozhodnutiach, v ktorých sa rozvaha spája s odvahou – akoby sa dnes na odvážne kroky odhodlávali len ľudia s oslabenou schopnosťou uvažovať, predvídať následky a prijímať za ne zodpovednosť.

11.11.2016 07:00
debata (2)

Tým viac ma potešilo, keď prednedávnom agentúry priniesli správu, že švédska Kráľovská akadémia vied sa rozhodla udeliť tohoročnú Nobelovu cenu za literatúru americkému pesničkárovi Bobovi Dylanovi. Vo zverejnenom odôvod­není tejto voľby sa hovorí o pradávnych tradíciách a spomínajú sa básnici ako Homér a Sapfó, ktorí svoju poéziu spievali. Vzhľadom na tendenciu, ktorá sa pri udeľovaní v minulých rokoch presadzovala, je to však bezpochyby odvážne rozhodnutie: komisia sa zrejme odvrátila od zásad, ktoré jej diktovali udeľovať Nobelove ceny za literatúru podľa požiadaviek rovnomerného zastúpenia svetadielov, národov a rodov. Tentoraz stačilo, aby sa odvolala na poetické hodnoty Dylanových skladieb. Toto odvážne rozhodnutie je dobrou správou pre všetkých, čo poéziu stále pokladajú za súčasť života. V časoch, keď sa hudba zvaná populárnou o populárnosť neusiluje poetickými kvalitami textov, ale brakovaním textárskych second handov, nadbiehaním poklesnutému vkusu publika a bezostyšným predvádzaním literárnej i jazykovej ignorancie, je dobré aj týmto spôsobom pripomenúť, že tu bol a stále je Bob Dylan.

Netajím, že v mojom prípade k radostnému prijatiu tejto správy prispela skutočnosť, že patrím ku generácii, ktorá dospievala v 60. rokoch a prostredníctvom podnetov prichádzajúcich z literatúry, filmu a hudby si ujasňovala svoje miesto vo svete. K zvláštnym hrdinom, akými bol Meursault z Camusovho Cudzinca alebo Maciek Chelmicki z Wajdovho filmu Popol a diamant, sa takto pridával zastretý hlas Boba Dylana, aby zvestoval, aké je to žiť bez domova a cítiť sa „like a rolling stone“. Nezúčastnili sme sa na protestných pochodoch amerického hnutia za občianske práva, žili sme ďaleko od zhromaždení, kde zaznievali jeho piesne, no stav mysle, o ktorom Dylan spieval, nám bol blízky. Určite k tomu prispeli piesne Juraja Bindzára, v ktorých sa dylanovský poetický vzdor natoľko zblížil s naším prostredím, že vôbec neznelo násilne, keď začal prehovárať pezinským nárečím.

Pravdaže, dnes už mnohé z toho odvial vietor a veľká väčšina z nás sa udomácnila v tomto šedivom a skorumpovanom svete. Kto by však mohol zabudnúť na chvíle, keď sa poézia prestala uchyľovať do chimérických končín, vystúpila z ústrania literárnych krúžkov, obrátila sa k samej realite a našla v nej pramene tvorivosti zasunuté pod vrstvami fráz, banalít a ideologických vyhlásení! Na také chvíle sa ani po desaťročiach nezabúda. Znepokojenie, ktoré toto stretnutie poézie s realitou vnášalo do duší, v nás stále pretrváva. Možno je to pripomienka čias minulých. Je to však pripomienka toho, čo práve našej dobe tak zúfalo chýba, pričom si to vôbec neuvedomuje.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Bob Dylan #Miroslav Marcelli #o svete
Flowers