Napríklad keď chcem ísť z bodu A do bodu B, ponúkne všetky aktuálne možnosti. Na začiatku odporúča požičať si bicykel, je práve voľný v neďalekom stojane, odveziem sa k zástavke verejnej dopravy, aplikácia pozná presnú polohu vozidiel, a teda reálny cestovný poriadok, a keď potom vystúpim, môžem zvyšok cesty absolvovať „zdieľaním auta“, ktoré ide mojím smerom.
Osvetlenie i vykurovanie sa prispôsobia tomu, či je niekto nablízku a pod. Niekde už majú odpadkové koše, ktoré samy nahlásia, že ich treba (predčasne) vysypať, inde senzory upozorňujú cestárov na dieru vo vozovke. Dodržiavanie rýchlostných limitov (majú vplyv na kvalitu ovzdušia, hluk i bezpečnosť) sa dá merať automaticky, vypočítaním priemernej rýchlosti na vybranom úseku, čo je účinnejšie než radar. I keď občas nasadenie technológií ide, podľa mňa, zlým smerom, keď sa riešia následky a nie príčiny: problém parkovania riešiť zdieľaním súkromných podzemných stání, špeciálne fasádne materiály a okná znižujúce hluk spôsobený dopravou a pod. Už chýbajú len hluk znižujúce slúchadlá pre chodcov.
V každom prípade, v našich podmienkach by sme mali začať nie „hight tech“, ale „low tech“ opatreniami. Stačia staromódne techniky – trochu poupravovať naše predpisy a zmeniť myslenie, všetkých, no zvlášť komunálnych politikov. Na globálne otepľovanie by sa dalo reagovať jednoduchými opatreniami, vracajúcimi nás trochu do minulosti: od zmien svetlotechnických predpisov, cez výsadby zelene až po upustenie od vodu nepriepustného asfaltovania chodníkov. Než sofistikovane eliminovať dôsledky hluku z dopravy, obmedziť individuálnych automobilistov. Nakresliť užšie cestné pruhy, to spoľahlivo zníži rýchlosť áut. Prestať s obsesiou budovania parkovacích miest. Moderným trendom v zahraničí je pri výstavbe stanoviť nie ich dolnú, ale hornú hranicu. Napríklad, v centre mesta na sto bytov povoliť vytvorenie maximálne 20 parkovacích miest, nie ako u nás, vyžadovať minimálne od 100 do 200.
V niektorých pražských obvodoch nedávno zaviedli parkovaciu politiku. Rezidentov síce zvýhodňuje, ale bezplatnému parkovaniu je koniec. Bolo okolo toho veľa kriku, hlavne od cezpoľných, ale výsledky sa po pár týždňoch dostavili. Nielen že je na uliciach viac miesta, ale začali sa plniť prímestské spoje. Aké jednoduché! To my ideme inou cestou. Špekulujeme, koľko dodatočných cestných pruhov postaviť, aby sa čo najviac áut dostalo ráno do a večer z mesta. Je to staré myslenie poplatné minulému storočiu, problémy nevyrieši, ale nakoniec len nové vytvorí.
Jeho smutnou reprezentantkou je starostka Podunajských Biskupíc, okrajovej časti Bratislavy, Alžbeta Ožvaldová. Na jednej strane sa angažovala v petícii za urýchlené začatie výstavby ciest D4 a R7, hovorí sa tomu obchvat, ale hlavnou záťažou nie je tranzit, ale prímestská doprava. Na druhej strane sa pani starostka chváli, ako sa jej darí bojovať proti prijatiu mestskej parkovacej politiky. Neuvažuje o tom, že práve tá by počet áut chodiacich cez jej obec rýchlo znížila. Jeden autobus či vagón znamená o desiatky áut na ceste menej. A v horizonte týždňov, nie rokov. Aké smart!