Jara však nebol jediný a jeho čas nebol jediný čas, ktorý sa mal odpútať od starých časov. „Preč sú dni,“ spieval napríklad severoamerický odborár Richard Brazier v roku 1914, „keď páni mohli hovoriť/ – budete veľa drieť a my málo platiť.“
„Príde úsvit nového dňa slobody,“ spieval anonymný odborár o dvanásť rokov neskôr:
„jeho lúče budú pravdou žiariť
a láska letieť vzduchom.“
A niekedy okolo roku 1900 socialistickí speváci zhudobnili báseň radikálnej viktoriánskej poetky Evelyn Pyneovej:
„Hľa! Hľa! Ó, moji bratia,
Sladký nový deň sa zjaví! (…)
Hľa! Hľa! Ó, moji bratia,
Rýchly úsvit nás požehná!“
V Čechách bolo počuť obdobnú nádej v ľudovom texte nájdenom Karlom Jaromírom Erbenom a neskôr včlenenom do zbierky Dělnické písně Julia Myslíka z roku 1903:
„Bratři, bratři! Buďme jen veselí (…)
nouze nám přestala, (…)
bratři, bratři! radujme se.“
Boli to dobré časy, keď niekto ešte veril, že zlým časom raz nastane koniec.
Áno, priznám sa, je mi smutno za starými časmi. Predovšetkým teda za tými dobrými časmi, ktoré nikdy neboli.
Aj ja mám slzy v očiach, keď spievame (my Anglofónci) na konci každého roku Auld lang syne škótskeho romantika (a obdivovateľa francúzskej revolúcie) Roberta Burnsa. Takto pieseň preložil do češtiny Josef Václav Sládek:
Jak, – staré lásky zapomnít,
kde druhu druh stál blíž? –
jak, – staré lásky zapomnít,
snad, že to dávno již?“
Tak dávno, brachu můj,
tak dávno již, –
však srdečně si připijem
na „dávno již“!
Tak rád by som si pripil, keby som vedel lepšie piť, na Auld lang syne, na „dávno již“. Ako aj na „ešte bude“. Pil by som s ďalším revolučným romantikom Williamom Morrisom, ktorý spieval (ku koncu 19. storočia):
Poďte – ruky zdvihnite,
čink, a čink, na zdravie pite!
(…)
A teraz! ďalší prípitok,
že budeme spolu rok čo rok,
rukou a mozgom ozbrojení,
brať si to, čo nám patrí!
(…)
Ach, priatelia, noc zostarla,
pite na záblesk nového svetla,
hlásateľa šťastia, čo ešte bude, (…)
na bratstvo – život a smrť klenúce.
Lenže toľko, žiaľ, piť neviem. Triezvo musím staré časy oplakať, a triezvo o budúcom šťastí pochybovať. Len triezvo sa so zlým starým rokom rozlúčim, a prekliato triezvo čakám na nové dni. Triezvo musím spievať staré piesne o nových časoch, ktoré nikdy neprišli.
Prečo dobré veci tak strašne rýchlo starnú?
Victor Jara to však myslel ináč. Pre jeho poslednú, nedokončenú – násilne prerušenú – platňu nahral pieseň s názvom Manifest.
„Moja pieseň,“ spieval, „patrí tomu, kto zomrie v speve (…)
Nie je to pieseň lichotenia, ani slávy svetovej.
Je to pieseň chatrče na dne tejto zeme.
A tam, kde všetko končí a odkiaľ všetko odchádza,
bude vždy piesňou novou tá, ktorá bola odvážna.“