Prezidentské voľby v USA vyhral usvedčený klamár a bankrotár a vydesený Západ sa prizerá niečomu, čomu sme my, Východoeurópania vlastne privykli. Politika prestala akékoľvek hodnoty čo i len predstierať a šíreniu nenávisti sa po novom hovorí „boj proti politickej korektnosti“. Tento zápas je nebývalo populárny aj v našich končinách. Nič na tom, že si nepamätám žiadne dlhšie obdobie, kedy sa tej nešťastnej politickej korektnosti u nás darilo. Stále sa tu na mnohých úrovniach totiž darilo a darí grobianom a kultivované prejavy sa hodnotia ako slabosť.
Súčasťou tejto kultúrnej vojny je i ťaženie proti expertom v rozličných oblastiach – hocijaký web zbúchaný bohviekým je zrazu povolanejší diagnostikovať vaše choroby, ako človek, ktorý sa medicíne venuje celý život. Odborníci z rôznych oblastí a rôznej špecializácie sú spochybňovaní v mene „zdravého rozumu“, za ktorý sú vydávané rôzne konšpirácie a dezinformácie spochybňujúce empiricky overené fakty.
Príznačne na to poukazuje drobná epizóda z Veľkej Británie, ktorá sa udiala na sociálnych sieťach. Jeden z politikov strany UKIP, tej, ktorá dotiahla k úspešnému koncu hlasovanie proti EÚ pomocou „postprávd“ – sa dostal do sporu o Rímskej ríši so známou odborníčkou na danú oblasť. Nič na tom, že daná historička sa preslávila ako autorka početných kníh a televíznych programov o tejto téme. Politik ju spochybnil „zásadným“ argumentom – on sa o Rímskej ríši učil v škole a ona je len „namyslená akademička“. A aby sme ostali aj doma – jednou zo základných reakcií na literárnu cenu Anasoftlitera býva lamentovanie, že je to cena akademikov, ktorá sa väčšinou netriafa do „ľudového“ vkusu.
Vecná argumentácia je čoraz zriedkavejšia, víťazí ten, kto hrá na emócie, vyvoláva hystériu a ukončí vetu čím väčším počtom výkričníkov. Niečo ako kompromis, výsledok je buď čierny alebo biely. Z debát na sociálnych sieťach a bulváru sa táto dikcia sa prenáša i na stránky mienkotvorných médií. Titulky správ akosi čoraz menej zodpovedajú obsahu a analýza či reflexie v kontextoch sa veľmi nenosia, informácie sa valia „z minúty na minúty“ a my nemáme čas o nich pouvažovať, len ich „opáčikovať“. Do kultúrnych centier našich miest sa skôr dostane prednášať fašista ako nejaká kapacita vo svojom odbore.
A možno, že si za to môžu aj experti samotní. Buď tým, že sa uzavreli do svojich „bublín“ (čo je ďalšie módne slovo tohto roka) a prestali považovať za potrebné vysvetľovať ostatným to, čo sami považujú za samozrejmé. Prípadne až príliš nadšene pritakávali veselej postmoderne, ktorá tvrdila, že pravdou je všetko a záväzné nie je nič.
Lenže poznanie zákonitostí fungovania prírody či spoločnosti má najväčšie šance prekonať krízy, ktoré ľudstvo ohrozujú. Netýka sa to len kríz ekonomických či ekologických, ale aj spoločenských. Tak ako bezuzdné drancovanie prírody vždy viedlo a vedie k jej kolapsu, rovnako fatálne vždy bolo a je zahrávanie sa s nenávisťou davu. Tí, čo sa zaoberajú dejinami, vedia ukázať tisíce prípadov, keď iracionálna zloba prevalcuje nielen svoje obete, ale aj svojich pôvodcov. Lenže pravdepodobne ich nikto nebude počúvať. Môžu smutne prizerať a konštatovať, že ľudstvo si zrejme potrebuje v periodických intervaloch natĺcť hubu.