V českom, ale aj západoeurópskom kontexte sa kľúčové práce ľavicových kritických teórií, či už sú to knihy Slavoja Žižeka, Fredericka Jamesa, Naomi Kleinovej či samotného Fishera, stávajú legitímnou súčasťou verejnej diskusie a darí sa im úspešne formovať viditeľné a v mnohom zmysluplné verejné a mediálne platformy. V našich končinách však o autentickom ľavičiarstve v hlavnom prúde nielen intelektuálneho života počuť málo (a nemám na mysli to, čo sa tu na politickej scéne ako ľavica tvári). Jeho prejavy vo verejnom priestore sú nesmelé, nezriedka majú karnevalizovanú podobu (aktivity Inštitútu ľudských práv) a v konečnom dôsledku sú ostrakizované. Aktivity hodnovernej ľavice v európskom zmysle nie sú dostatočne viditeľné. Prihlásiť sa otvorene k ľavicovému mysleniu sa na Slovensku stále považuje za poľutovaniahodnú deviáciu. Aj preto sú aj takéto coming-outy veľmi opatrné a nevstupujú do širších zmysluplných kultúrnych a spoločenských konfrontácií. Ako ukazujú aj Fisherove práce, spoločenská debata sa tak bolestne ochudobňuje.
Napriek tomu, že bol akademikom, svoje kritické analýzy zakladal nielen na dielach „vysokej“ kultúry, ale aj na fenoménoch popkultúry (začínal napokon ako hudobný kritik – bloger). Od Nirvány prechádzal ku Kafkovi, od albumu Joy Division či filmu Hunger Games k francúzskemu postštrukturalizmu. Tieto prepojenia a prechody pôsobili prirodzene, neslúžili na fanfarónske predvádzanie sa ako u Slavoja Žižeka, aj keď v mnohých momentoch naňho Fisher nadväzuje.
Podľa neho to, čo sme považovali za výdobytok postmoderny, zrušenie „veľkých príbehov“ a irónia ako základný postoj ku svetu, viedli napokon ku kultúrnej a politickej sterilite, k presvedčeniu, že nič nové sa už nemôže stať. Práve tento postoj, ktorý nás mal chrániť pred prepadnutím ideológii či fanatizmu, sa stal východiskom pre presadenie sa ideológie novej, pôsobiacej v rafinovaných neviditeľných štruktúrach a pohlcujúcej a využívajúcej všetky protestné iniciatívy. Ak sa po vypuknutí finančnej krízy začali kritizovať limity a prešľapy kapitalizmu, negovala sa táto kritika predstavou, že neexistuje iná alternatíva, pretože ide o prirodzený stav. To je však napokon príznak každej ideológie, hlásať, že je prirodzenosťou a nemá alternatívu. Fisher ukázal, ako imperatívy súčasnosti – ako je požiadavka rastu a výkonnosti – vedú nevyhnutne k ekologickej kríze, duševným poruchám a novým podobám byrokracie.
Výsledkom je nárast frustrácie a nespokojnosti. Fisher bol presvedčený, že kríza by mohla ľavici umožniť ponúknuť nové alternatívy. Nestalo sa tak. Brexit, Trump, ale aj „naši“ neofašisti ukazujú, že systém tieto nálady využil. Namiesto neoliberalizmu sa spojil s autoritárstvom a nebezpečnou nostalgiou, ktorá môže viesť k opakovaniu najväčších tragédií 20. storočia.