O hlase: To sme my

V roku 1912 v meste Spokane, na križovatke železníc, vedúcich k veľkým centrám drevárskeho priemyslu, v horách štátu Washington editori tzv. Malého červeného spevníka do textu zahrnuli jednu nespievanú básničku, príležitosť na tiché uvažovanie. Volala sa The Blanket Stiff, t. j. robotník, potulujúci sa so svojím majetkom zabaleným v deke:

17.03.2017 06:00
debata

On túto cestu postavil,
Spolu s inými ju postavil,
A teraz po nej nosí svoje bremeno, mnoho míľ,
Naháňa prácu, k tomu hlad ho prinútil,
Ide, ide, ide, ide,
A pýta sa, načo, dopekla, túto cestu postavil?

V ďalšom vydaní Malého červeného spevníka z roku 1916 objavili sa tieto verše básnika odborára Ralpha Chaplina:

To sme my, čo sme orali prérie a budovali mestá,
kde obchodujú oni.
My, čo sme kopali bane a postavili dielne,
čo sme položili nekonečné míle železníc.
A teraz stojíme vydedení a hladní medzi zázrakmi,
ktoré sme my sami vytvorili.

Cítili to potulní robotníci divokého západu, čo svojou prácou pretvorili desivú prírodu na civilizáciu, ktorá pre nich potom nemala miesto a pozerala na nich ako na cudzie živly, barbarov. Cítili to aj zamestnanci veľkých tovární Východu a Stredozápadu, ktorých práca umožnila vznik najbohatších miest na svete, na periférii ktorých museli oni žiť v rozpadajúcich sa chatrčiach.

Tento pocit je však ešte starší. Je starý ako námezdná práca. V hymne Všeobecného nemeckého robotníckeho spolku, tzv. Bundeslied z roku 1863, sa už spievalo,

Všetko je tvoja práca, tvoja!
Všetko, ale nič pre teba!
A z toho všetkého čo máš Ty?
Kuješ vlastné okovy?

Tento pocit je však ešte starší. Je starý ako protest. Vo svojej Piesni Angličanom z roku 1819 najobľúbenejší romantik anglojazyčného robotníckeho hnutia Percy Shelley reagoval na masaker demonštrantov v meste Manchester:

Bohatstvo, čo nájdeš, iný si nechá;
Semeno, čo seješ, iný kosí;
Rúcho, čo tkáš, iný si oblieka;
Zbrane, čo kuješ, iný tasí.

Tento pocit je však ešte starší. Je starý ako mestá a paláce. Povstalci proti benátskej nadvláde na dnes chorvátskom ostrove Hvar spievali v rokoch 1510 – 1514:

Mestá sme vám stavali,
Paláce a veže.
Pre vás vždy ako otroci,
Pre nás nič, len drina.
Spievajú to vraj dodnes.

Donald Trump, ktorý asi nikdy nič nevytvoril vlastnými rukami, nemôže tento pocit poznať. Čo teda mal na mysli, keď vo svojom inauguračnom prejave povedal, že „Budeme budovať nové cesty a diaľnice a mosty a letiská a tunely a železnice po celej našej nádhernej krajine“. Kto sme „my“ a čia je „naša“ krajina? Azda preto, že nepozná na túto otázku odpoveď, chce, aby Američania budovali aj múry – aby jasne ohraničili tých, komu tá nádherná krajina skutočne patrí? Obávam sa len, že bude jedno „my“, ktorému patrí vybudovaná krajina, a druhé „my“, ktoré ju vybuduje. A že skôr alebo neskôr to druhé „my“ skončí na opačnej strane vybudovaných múrov.

Obavám sa, že pokiaľ tí, čo budujú, budú stáť vydedení a hladní pred tým, čo vybudovali, je takmer jedno, čo sa buduje.

Budujeme len ďalšie múry.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Donald Trump