Škodoradostný vietor odfúkol z balkónov priesvitné igelitky. Plávajú vo vzduchu ako morské medúzy. Zbieram ich zo zeme, aby aj túto jar mali kde kvitnúť chlpaté podbele. Na jar je ešte všetko také krehké a neisté. Stareny vyliezajú z bytov, vysedávajú na lavičke, klebetia a vyhrievajú si staré kosti. Tešia sa, že túto krutú zimu nakoniec prežili. Ľudia na fejsbúku zdieľajú recepty z medvedieho cesnaku, očistné cviklové kúry a zaručené návody na chudnutie. Túžia sa znovu narodiť alebo aspoň zvliecť zo seba starú kožu. Dcéra už počíta drobné na zmrzlinu a teší sa, že nemusí nosiť čiapku.
Na jar sa tvárime oveľa optimistickejšie. Skrine sa znovu naplnia kabátmi, lopata na sneh pôsobí v predsieni odrazu nemiestne. Mama ma sekíruje v telefóne: „Umy si okná, nie je cez ne vidieť!“ A ja jej výnimočne neodvrknem, iba sa nahlas zasmejem. Vtáci sa budia o čosi skôr, šialene mi elektrizujú vlasy, v bútľavom strome počujem mrnčať prebúdzajúce sa netopiere. V uliciach pribudlo cyklistov. Na jar je všetko v pohybe. Roboši na neďalekej stavbe si konečne vymenili montérky, ťahajú čerstvé omietky a počúvajú pri tom dychovku. Klarinet trocha zmiatol drozda pod ešte holým kríkom, zaškrieka a pomarančovým zobákom vytiahne z lístia zoschnutú dážďovku.
Škôlkari vytiahli trojkolky, starenka na trhu núka zamatové bahniatka, prší zlatý dážď a moje srdce kvitne. Na jar je všetko gýčovo farebné. „Ten krátky okamih, keď rozkvitnú snežienky, si nenechám ujsť!“ zakričí predavačka a zatvorí o desať minút skôr staničný bufet. Cestujúci jej veľkodušne odpustia a bežia na vlak do Kútov, stihnúť západ slnka na Morave.
Stmieva sa akosi nežnejšie. V parkoch si prvé zamilované páry bozkávajú oči. Prišiel čas, keď kaviarne obsadia ulicu stoličkami s prikrývkami pastelovej farby. Rozvoniava kebab, hrajú pouliční muzikanti a z mesta je odrazu malá nedokonalá kópia Montmartra. Na jar je skrátka všetko romantickejšie. Len nablýskané autá stojace v rannej zápche akoby ustrnuli v zimnom časopriestore. Šoféri uväznení v kabíne nepočujú, ako sa prvýkrát nadýchne les v Horskáči.
V rádiu predpovedajú slnečné počasie, mám neodolateľnú chuť cestovať kade-tade a moja pažítka v črepníku divoko rastie. Vypadávajú mi vlasy, každý deň štyridsaťsedem. Jarná únava ma uspáva okamžite po obede. Som roztržitá, kýcham a rozprávam do vetra.
Na jar sa vždy zbláznim. Viem, je to na zabitie.