O ľuďoch: Choď a skús

07.04.2017 07:00

Bola som veľmi hladná. Do malého severského mesta k príbuzným som stopovala. Doma vystrájali sovietski okupanti. Otec po týždni povedal „Však choď. Skús. Študuj.“

Zuzana Szatmáry

V cudzom hlavnom meste ma s nádejou čakali traja spoluutečenci. Potrebovali sme peniaze na MHD kvôli hľadaniu práce. Na cestu mi radili: „Nepreháňaj hrôzy okupácie, cítili by sa vydieraní. Príliš nenadávaj na Rusov, oni sú tu dosť ľavicoví. Prikyvuj. Ďakuj. Ber všetko, čo dajú. Potom ich už neuvidíš, neboj. Ale moc sa zase neusmievaj. Mysleli by: nič nepotrebuje. Aj tak vedia, že si prišla žobrať. Nie je im to príjemné, ale využi, že sa budú hanbiť to ukázať.“ „Nezjedzte všetky konzervy,“ povedala som a vyšla do mrazu. Konzervy boli psie, ale lepšie ako ľudské u nás doma. Rozmnožovali sme ich troškou gulášu od poľských Rómov z kotla na dvore. Na pôvod mäsa v kotle sme sa nepýtali.

Všetci v útulnom interiéri príbuzných mali na tanieri jeden zemiak, ružičku karfiolu, jednu mrkvu, kúsok vareného mäsa. Na stole horeli sviečky. Ich deti v puberte na mňa občas pozreli a mlčali. „Dobrú chuť,“ povedala pani, „my tu jeme zdravo, nie ako u vás doma.“ „Áno, viem,“ povedala som s miernym úsmevom. Všetci si nabrali šalát, v mise ostala ešte kopa. Chcela som si pridať aspoň šalátu. „Počkaj," klepla ma pani prstom po ruke, „až keď nebudú deti viac chcieť.“ Deti bez slova odišli od stola. „Všetko, čo sa dá, zjedz,“ znela posledná rada na dvore schátraného penziónu, „hlavne vitamíny.“ Akurát.

Sediac na ležadle v suterénnej práčovni som si predstavovala, prečo v tejto zemi neexistoval partizánsky odboj proti nacistickej okupácii a u nás doma áno. Čo by ich odbojári asi jedli? Nebolo tu pani Havlíčkovej s košmi klobás a slaniny z malého mäsiarstva, tety Podkonickej s vrecom zemiakov a vreckom múky, nebolo pani Anny Bačíkovej. V mraze si sňala vlniak a zabalila moju starú mamu, ktorú od večere bez kabáta s celou rodinou gardisti vyvliekli do transportu. Tam v horách bola väčšia zima ako tu pri mori. Za pomoc išlo o život. Panie v krojoch neboli ani spisovateľky, ani nepracovali v OSN, nezastávali žiadne posty. Veď ani poľskí Cigáni sa s nami nemuseli deliť o guláš. Zišlo mi na um, že podeliť sa vedia takí, čo vedia, aké je to nemať. A možno aj tí, čo majú predstavivosť.

O piatej som odišla cez záhradu a s prázdnymi rukami stopovala do mesta. „Čo máš?“ pýtali sa moji. „Skúsenosti,“ zdvihla som plecia a zreferovala. Manga zahučala: „Aspoň máš dôstojnosť.“ „Z toho sa tak nažeriem,“ povedal Fero. „Čo vieš,“ povedala som a siahla po zvyšku konzervy, ktorú mi predvídavo nechali na okennom parapete.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Zuzana Szatmáry
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Amore Alstromeria Color

Amore Alstromeria Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk