Poviedka Ľuba Dobrovodu: Bohovia našich čias

08.05.2017 12:00

V čiernobielej telke bol hokej rovnako farebný ako krasokorčuľovanie. Všetko to bolo o fantázii teplákového či trenkáčového diváka s fľaškáčom v jednej ruke a dymiacou cleykou v druhej.

Obývačka s vtedy ultramodernou nábytkovou stenou, na ktorej sa spínali keramické jelene vedľa sklenených rýb, modro svietila a predstavivosť mohla pracovať. Svetlý dres mohol byť žltý, svetlozelený alebo bledunkomodrý, čierny vedel byť červený alebo fialový, každý dostal od komentátora indíciu a každý mohol vidieť niečo úplne iné. A tak sme mohli snívať a vidieť oveľa viac ako keď pozeráme dnes.

Tri hokejové legendy čs. reprezentácie - Jozef...
Tri hokejové legendy čs. reprezentácie - Jozef Golonka, Vlado Dzurilla a Václav Nedomanský. Autor: ARCHÍV HOCKEYSLOVAKIA.SK

A moja babička v zástere a látkových pančucháčoch so žliabkami, aké nosili úplne malé deti, zasa snívala o fialovej sukničke krasokorčuliarky Pachomovovej, karmínovej blúzke Mojsejovovej či Nepelovom fialovom obleku. O flitroch dokázali komentátori hovoriť hodiny. Staroružové flitre s jagavým odtieňom slonovinovej kosti sa trbliecu, až oči prechádzajú. Až takí básnici boli ŠtB preverení komentátori. Očarený národ počúval a počúval, bez módnych časopisov, bez smotánok a missiek.

Doba bola čiernobiela a nemala rada výstrelky. Výstrely áno, tých bolo plné Oslobodenie, o iných ruských filmoch ani nehovorím. Štyria tankisti aj pes nabíjali „tříštivým“ a Nemci padali po stovkách. A ľud to všetko pozeral. Veď čo ti zostáva, keď máš až jeden televízny program. Zívalo sa a o pol desiatej bola konečná, už len hupky rýchlo do postele, a o pol piatej budíček. Brr. Jediná streľba, ktorá nenechávala nikoho chladným, a pri ktorej nebol ani jeden zív, bola hokejová paľba. Tak ako na divokom západe štekali kolty, revolvery a vinčestrovky, tak na divokom zápase duneli o betóny a mantinely golfáky, dlubáky a ťaháky. Pri tej streľbe horeli zúrivo fandiacim mužom v popolníku aj tri cley či sparty naraz. Pri živote ich držalo len božie pivo, ktoré museli sať z fliaš ako ukľudňujúce mlieko z matkinho cecku. Boli to mače, ktoré menili svet, keď nie celý, tak určite ten náš.

Rusi a my, výkriky, zaťaté päste a slzy v očiach. Rusi hrali bez emócií ako stroje, a to napriek ich obriemu majstrovstvu vzbudzovalo antipatiu. „Pozri, ani sa neteší, že dal gól, to je čudný chlap,“ krútila hlavou babička, keď pozerala na Petrova. „Nesmú sa tešiť,“ povedala mama. „Mám z dôveryhodných zdrojov, že pre nich musí byť dávať góly samozrejmosť, sú to sovietski ľudia, Meresjevovia.“ „Aanoo?“ pretiahol hádavo tatko. „Kto sú tie tvoje zdroje? Asi ten chlap, čo s ním žiješ v robote v kumbáli."

Mama totiž žije so strašne veľa chlapmi. S doktorom, čo k nemu chodím kvôli lišaju, tatko mu hovorí Mengele, so susedom Litomerským, ktorému tatko hovorí pán Prasiak, ale iba keď ho sused nepočuje. Ešte žije so šoférom autobusu s bradou, vydrbaným chlpáňom, a niekedy aj s pánom, čo ide oproti nám po chodníku a určite je s ňou dohodnutý, lebo načo by inak chodila vyzlečená po meste.

„Mimochodom, keď si ma spoznal, tak ti nevadilo, že mám mini. Plížil si sa za mnou a hltal ma očami ako rozhalovač.“ „Kto je rozhalovač?“ pýtam sa. „Tatko,“ povie mama. A smeje sa ako bláznivá. „Áno, nezapieram, že si ma zaujala svojou, ehm, animálnosťou.“ Tatko hovorí ďalej hlasom učiteľa, to mám rad. „Ale v živočíšnej ríši si samica po spárení už ďalších samcov nehľadá.“ „To máš pravdu,“ pritaká mama, „ale čo keď zistí, že samec je len atrapa?“ „Pozeráme hokej,“ povie babička, "nehádame sa.“ „Tak pozerajte,“ povie tatko „ja sa neviem sústrediť.“ „Prečo sa nevieš sústrediť, tati?“ opýtam sa potichu. „Pretože keď vidím hentých, akí sú šťastní, ako si len tak korčuľujú, chce sa mi plakať.“ „No, moc šťastne nevypadajú,“ povie babička. „Hlavne tí červení.“ Neviem, ako babička vie, že sú červení, mne sa zdajú modrí. „Môj zdroj,“ povie dôležito mama, „je človek, ktorý sa naozaj vyzná, lebo pozná ľudí tam hore, tak ten hovorí, že Rusáci keď prehrajú, idú na Sibír ako návnada pre ľadové medvede.“ „Tam hore, to je kde?“ opýta sa tatko.

„V balóne? Lebo tí tvoji holofojtoši vedia hovno!“ „Tati, ty poznáš nejakého hokejistu?“ „Ja? Ja nie, ja poznám iba intelektuálov, ľudí, čo majú tu!“ ukáže na hlavu, „a nie tu!“ a napne slabunký biceps. „Hokejista v živote žiarovku nevymyslí, ani rádio.“

„Tak to ma musíš s tou kultúrnou úderkou zoznámiť. A že k nám vždy vodíš iba skrachovancov ako Ota Megu, čo mal delírium tremens, s Nemčokom, čo fúka do fujary a vykrikuje partizánske básne. Tí dvaja plus ty, to je doslova mozgový trast, ani neviem, kedy ste to rádio vymysleli.“ „Mega pije z nešťastnej lásky, pamätaj, z nešťastnej lásky ku kreatúre ako ty, ktorá ho opustila a odkopla ako psa.“ „A prečo ho odkopla?“ opýta sa mama. „Vážne, prečo?“ opýta sa babička a prestane pozerať hokej. Aj tak je cez celú obrazovku ksicht Viktora Tichonova, ktorého sa v noci bojím a musím vliezť do postele k tatkovi a mame. Tam to nemám rád, lebo oni sa v noci štípu o perinu. „Ja ti poviem prečo, mami,“ povie mama, „opustila ho, lebo chľastal.“ „On pil už predtým, tak to asi nebolo kvôli rozchodu,“ povie babička sucho. „Mega je chudák, nemal rodičov a vyrastal v detskom domove,“ povie tatko. „Áno, chudák je,“ povie mama, „a nielen on.“

„Pozeráme, deti, pozeráme,“ odpútava babička pozornosť. „Teším sa, až budú hrať Rusi s nami, Jožo Golonka im zatopí, aj Suchý.“ Ale mama hneď povie: „Mám absolútne overené informácie, že naši nesmú vyhrať. Príkaz priamo od Biľaka a Husáka.“ „To neni možné, to už by bolo ako za Bóži Modrého a Bubníka!“ naštve sa babička. Že by sa zasa komunisti hrabali do športu?“ „Čo bolo za Modrého bubeníka?“ pýtam sa.

„Nič mu nehovorte, niečo povie, a zatvoria nás!“ položí si tatko prst na ústa. „Ale len nech chlapec vie,“ povie mama. „Ľubko, my sme mali už aj pred Golonkom, Dzurillom a Nedomanským slávnych. To bolo vtedy, keď ešte nebola telka, a tí parádni hokejisti vyhrávali zlaté medaily. A my tuto s babičkou sme s celým mestom sedeli pri miestnom rozhlase a fandili im. Králi boli Boža Modrý a Bubník. Potom sa naraz stratili, a medzi ľuďmi sa šepkalo, že ich komunisti zatvorili.“

„A zatvorili?“ pýtam sa. „Zatvorili na veľa rokov,“ povie babička, „svine!“ – a to som ju nikdy povedať nepočul. „Tatko má pravdu, lepšie je byť slabý a malý ako on, aspoň ho nezatvoria. Že nie?“ opýtam sa úzkostlivo mamy. „Počkaj, Luško, ja slabý nie som. Víš, koľkokrát som chcel dať niekomu po hube?“ No ale si nedal, pomyslím si. „A malý byť tiež nemôžem, keď mám vojenskú mieru.“ „No a koľko je tá miera?“ opýta sa mama veselo. „To je vojenské tajomstvo,“ povie tatko a mne sa to zdá rozumné, veď vojaci nemôžu len tak všetko vytrubovať do sveta.

„Tati, že nebudeš hrať hokej? Bojím sa, aby ťa nedali ako návnadu pre medvede.“ „Neboj sa, nebudem.“ „Ani ja,“ poviem, ale trochu ma to mrzí. Možno by som chcel, aby za mnou ako za hokejistom išli tisíce ľudí a kričali: „Nevadí, že není zlato, tie dva piatky stáli za to!“ Hokejisti mali prelepenú hviezdu na dresoch a tatko mi povedal, že sú to bohovia, bohovia našich čias. Ja som mal len strach, aby tých Rusov, čo naši porazili, nedali do basy. Bolo mi ich ľúto, lebo ľudia kričali, že sú svine a také. „Neboj,“ povedal tatko, „oni majú zlatú medailu, nikto ich nezatvorí!„. „Tak prečo sa tak tešíme?“ „Lebo sme nad nimi vyhrali, to je niekedy viac ako medaila.“ „Človeče, ty si fakt intelektuál,“ vezme mama tatka okolo krku, a ja sa hodím na nich. Len babička si utiera oči, ako keby dopredu vedela niečo, čo my nie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#poviedka #Ľubo Dobrovoda #MS v hokeji 2017
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk