Aj my poznáme hlboký cit

More ma berie svojou obrovitou, pohyblivou a rozľahlou ľahostajnosťou. Ak čosi na svete totálne kašle na človeka, tak je to oceán.

26.05.2017 07:00
debata (1)

K morskej hlbine mám väčší rešpekt, zmiešaný s nejasnými obavami, než k Lomnickému štítu. Z končiara vidno dolu a naokolo. Ak je hmla a nevidno, viem, že dolu sú ľudia, pod Lomnickým štítom obvykle Slováci. Tých ako-tak poznám. A zvery.

O zveroch viem čosi zo školy. Lesy poznám a milujem, lebo ma do nich bohémski rodičia poslali na výchovu, aby vraj bol zo mňa riadny človek. Do oceánu však nevidno. Môže tam byť všeličo a všelikto. Kto čítal v detstve Tajomný ostrov a neskôr nadväznú morskú literatúru, vie.

Nehovoriac o mimozemšťanoch z mojich obľúbených filmov. Tam dolu, mimo ľudí, sa cítia ako ryby vo vode. Kto nečítal, nevidel a je suchozemec, plieska sa do mora, poskakuje, ciká a pláva za výstražné bóje v trumpovskej šiltovke. Niektorými k moru občas zalomcujú aj city.

Červené zástavy suchozemec považuje za výzdobu a nie za signál nebezpečných vĺn a ohrozenia života. Fešní pobrežní záchranári sa musia za vydreté peniaze zubiť. Zasahujú zdvorilo. Poza chrbát suchozemských poplatníkov nadávajú v rodnom jazyku na ostrovnú nezamestnanosť, na škandinávske a vietnamské rybie farmy. Pred západom slnka upratujú morský breh. Ešteže nie sú záchranármi v Izraeli.

Tam by do západu slnka ešte museli hľadať nastražené bomby. Nagélované frizúry im držia po celý deň, lebo zamestnanecký kódex im zakazuje more, bazény aj sprchy. Osviežia sa, keď sa niekto topí. Alebo keď odliv odnesie škriekajúcim suchozemčatám nafukovačku či loptu. Voľný deň veľmi nemilujú, musia pracovať s rodičmi v skleníku. Neskôr pri olivách, aby rodina mala zeleninu a ovocie a olej na zárobok.

Vyliezla som na kamenistú horu. Proti tmavomodrej ľahostajnosti Líbyjského mora (Livykon pelagos) bola len mravčí kopček. Z mora nevychádzali žiadni migranti. Mravce pobehovali po brehu pred bielymi hotelmi v prekrásnych záhradách. V diaľke okopávali iné mravce červené pole. Za nimi vo vetre plieskali plastové skleníky, niektoré otrhané. Čierne elektrické káble sa ťahali po hrubej omietke nízkych domcov.

Zapísala som si vyše dve desiatky opakovaných otázok: „Odkiaľ si? Kde to je? Je tam práca? Alebo vieš, kam sa dá odísť?“

Ach, Janis, Aléxandros, Afrodita, vy potomkovia slávnych Mínojcov spred troch tisícok rokov, my sme ľahostajnejší ako vaše more. Ale jeden hlboký cit máme predsa: úprimne nemáme radi cudzincov. To som vám musela povedať. Poznáte to, veď strach a odpor k cudzincom nazývame vaším, gréckym slovom – xenofóbia. Smiali ste sa, veď ste mladí, a popri ťukaní do mobilov ste krčili plecami: „My vás trochu musíme mať radi, inak by sme na ostrove neprežili.“

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Zuzana Szatmáry