O hlase: V pondelok robiť nebudeme

23.06.2017 07:00

V poslednej dobe mám toho fakt veľa. Jeden termín dnes. Druhý o týždeň. Ďalší na konci mesiaca. Aj tento článok musím ešte dopísať. Jarné kvety už dávno zakvitli. Čerstvý vánok ochladzuje teplý vzduch a jemne hladí lesklé listy. Slávik spieva, ale je to budík, čo ma ráno budí. A potom „preloží“ v polospánku do električky.

Dáma v elegantnom kostýme vystúpi pred bizniscentrom. Pán v starých nohaviciach smeruje k zadným dverám hypermarketu. Šofér šoféruje.

Sedím v piatok v kancelárii. Žiadny víkend poriadne pred sebou nemám, lebo tie termíny… Aj tak sa už bojím príchodu pondelka. Ale pracujem. Čítam.

Vo veľkej zbierke českých robotníckych piesní mi niečo pozmení náladu. Narážam na jarmočnú pieseň z Moravy (dátum neurčený):

V pondělí dělat nebudem,
v úterý na jarmark půjdem,
ve středu z jarmarku,
ve čtvrtek hejsasa na flámku.
V pátek je hojasa hoja,
fabrička musí být moja,
v sobotu prachy dáš
a v neděli do hospody na čardáš.

Je to tak. Máme toho jednoducho príliš veľa na to, aby nám zostal čas na prácu. Pieseň mi pripomína fenomén, na ktorý upozornil historik E. P. Thompson: v ranej priemyselnej dobe si anglickí robotníci vymysleli nového náročného svätca, svätý Pondelok, ktorý si žiadal uctievanie každý týždeň. Čo mal teda bohabojný robotník robiť? Oslavoval svojho svätca, patróna odpočinku, a zostal doma. Alebo sa ležérne bavil s kolegami, ako sviatok opisuje jedna balada zo Sheffieldu:

Na dobrého Pondelka,
Sedíme pri kováčskej vyhni,
Spomíname na nedeľné kúsky,
Všeličo si vymýšľame, veselí…

Program týždňa by už aj bez práce bol nabitý. Keby sme ešte k tomu každý pracovný deň pracovali, už by sme naozaj nič nestihli. Ale dnes to máme postavené na hlavu. Pracujeme. A to, čo je dôležité – spoločnosť, tanec, lásku – odkladáme.

Alebo práca odloží nás. A čo vtedy? Pre človeka bez práce zrazu tie besedy a flámy stratia pôvab. A ani nemá peniaze, aby si to tam užil. Uspokojí sa potom s tou troškou, čo ešte má? Strávi svoj čas v honbe za novou prácou?

Mordechaj Gebirtig, stolár a vo voľnom čase pesničkár haličských židovských socialistov, prišiel na riešenie, vyjadrené v jeho Pochode nezamestnaných: je treba trochu využiť predstavivosť.

Raz, dva, tri, štyri, my sme nezamestnaní.
Ako víno pijú majetní, vodu budeme piť my.

Ja však vodu pijem a pijem, a nejako sa mi nezdá, že by ma aspoň trochu opila. Počul som síce, že sa to raz podarilo jednému nezamestnanému v Galilei, premeniť vodu na víno, ale ja si neviem predstaviť, že by som to dokázal sám. Azda len vtedy, ak sa moja predstavivosť stala vecou kolektívu. Vtedy verím, že sa zázraky dejú. Avšak práve to asi myslel Gebirtig.

Raz, dva, tri, štyri, tak mašírujeme my.
Krok za krokom, si spievame
Pieseň zemi ďalekej, kde (…),
Nikto nie je nezamestnaný (…).

Nech nezamestnaní netrpia nudou, majú čo robiť: spievať, demonštrovať, bájiť o nových svetoch a sem-tam pozmeniť svet starý. Len aby v tej novej zemi, kde má byť práca pre všetkých – no, netreba to s tou prácou preháňať. Nech zostane ešte trochu času pre nové spevavé zhromaždenia.

Ja som v každom prípade zatiaľ ešte zamestnaný. Na žiadne pochody sa nechystám. A svätý Pondelok v mojom kalendári nie je. S najvyššou pravdepodobnosťou, zdá sa, v pondelok ešte robiť budem.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#spev #príroda #povinnosti
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
23,99
Amore Ľalia Color

Amore Ľalia Color

37,99
Amore Ruža Pink

Amore Ruža Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk