O hlase: Počuli sme dunenie kanonád

29.04.2017 06:00

Pred 80 rokmi, 26. apríla 1937, generál Francisco Franco ešte stále nedokázal dobyť sever Španielska. Zvolal na pomoc svojich spojencov z Nemecka a Talianska, a tí poslali bombardéry 30 kilometrov za front k baskickému mestečku Gernika, resp. Guernica.

Útok, ktorý zdevastoval tri štvrtiny mestských budov a zabil stovky civilistov, vyvolal pobúrenie po celom svete.

Aj v Československu. Necelý týždeň po bombardovaní, 1. mája 1937, František Halas zverejnil svoj „Španielsky pochod“: „Až domů k nám jsme slyšeli dunění kanonád, / je hanba ležet v posteli, když chudý někde pad.“ Editori dodali poznámku k vydanému textu, ktorý mal byť zhudobnený E. F. Burianom: „Bude zníti jistě v zákopech mezinárodní brigády stejně tak dobře jako v ulicích měst Československa.“ A tak sa aj stalo. Československí dobrovoľníci (medzi ktorých patril sám Halas) priniesli pieseň do Španielska, a ich hlasy sa zrejme niesli od ich vlastných zákopov k zákopom brigád miestnych vojakov. Keď Burian neskôr sedel v koncentračnom tábore v Dachau, prišli k nemu väzni zo Španielska. Keď zistili, kto je, zaspievali mu „Španielsky pochod“ – už v španielskom preklade.

Pieseň zaznela aj na uliciach Československa. Muzikológovia Vladimír Karbusický a Václav Pletka ju zaznamenali ešte v štyridsiatych rokoch, najmä medzi mládežou pražskej robotníckej štvrte Holešovice. Bola spievaná spolu s inými „španěláckými“ piesňami, ktoré interbrigadisti priniesli späť z prehranej vojny.

Boli však aj piesne, ktoré túto medzinárodnú cestu nepodnikli. Na jeseň roku 1937, keď mladý spisovateľ Jan Drda chodil po Holešoviciach, zbadal na asfaltovanom dvore medzi činžiakmi „jednonohého harmonikára“, ktorý spieval, „Gernica, město, v zemi baskický, / sou tam sedláci, sou katolický, /dřou a modlej se k Marii Paně, / k její božskej vochraně.“ Po epickom vylíčení fašistického bombardovania spevák uzavrel text vyhrážkou: „Dybych měl nohu, / taky tam pudu, / budu stříleti / na ty pohany / dokud stačej patrony!“

Jednonohý harmonikár sa pravdepodobne do Španielska nikdy nedostal, ale fašisti prišli k nemu. O rok neskôr už bolo Československo roztrhnuté Mníchovskou dohodou, a v nasledujúcich režimoch bolo stále ťažšie a ťažšie – a o to nutnejšie – spievať proti fašizmu. Keď v roku 1940 literárny kritik a zberateľ moderných ľudových piesní Bedřich Václavek chcel vydať spevník nových antifašistických piesní, musel projekt vykonať v tajnosti. V tiráži napísal pre istotu, aby čitatelia pochopili, o čo išlo: „Tiskárnu hledá GESTAPO.“

„Adolfku náš, copak děláš?“ spieva sa v jednej piesni: „stavíš se hrdinou, / řečňuješ pod minou, / kterou sám dáš, / jak Mikuláš.“ V inej, zvanej „Marš SA-manů“, počujeme, „Co jsme tu sebrali, / všechno jsme sežrali, / kam nyní půjdeme nácky si cpát?“ Nacisti však ešte našli čo „zožrať“. Našli tlačiareň, a skôr ako sa spevník dostal k masám, takmer všetky výtlačky zničili.

Vtedy sa celkom hodila aj ďalšia pieseň zo spevníka, ktorú už málokto stihol zaspievať:

„Když jsem k vám chodíval přes kaluže, / ach ouvej, přes kaluže.
Bývalas, svobodo, jako růže, / ach ouvej, jako růže.
Ale teď jsi jako stěna, / suchounká, vyzáblá a hubená, / ach ouvej, a hubená.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Guernica #Francisco Franco
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk