O slovách: Dvetisícročný vyhnanec Ovidius

14.07.2017 06:00

Latinčinári mali jednoduchú metódu, ako dostať ten mŕtvy jazyk do živých hláv: prikazovali žiakom drviť sa latinské verše. I ja – vďaka profesorovi žilinského gymnázia Dianovi – viem už sedemdesiat rokov spamäti pár hexametrov z Ovidiových Metamorfóz.

„Aurea prima sata est aetas, quae vindice nullo…“

Prišiel február 1948 a školská reforma, čo zlúčila gymnáziá s meštiankami. Pekný zámer poskytnúť každému rovnako veľké vzdelanie sa síce v praxi premenil na vzdelanie rovnako malé, latinčina zo škôl zmizla – no latinská kultúra sa na čiernu listinu februárových víťazov našťastie nedostala. Nebol na to dôvod, a tak ani za socializmu Ovidius v kníhkupectvách nechýbal – mohli sme ho čítať najmä vďaka Mihálikovým prekladom či Turčányho parafrázam.

To, čo nám unikalo, neboli verše, ale osud ich autora. Vedeli sme, že sa Publius Ovidius Naso narodil roku 43 pred naším letopočtom v Sulmone a zomrel roku 17 nášho letopočtu v meste Tomis (dnes Konstanca) vo vyhnanstve, do ktorého ho poslal cisár Augustus. Okolnosti tej udalosti boli však zahmlené, a tak to dávne Ovidiovo vyhnanstvo nemohlo jeho neskorších čitateľov dostatočne dojímať, aj keď dojímavé určite bolo.

Pokúsme sa však to dojatie v sebe vyvolať aspoň tohto roku, dvetisíc rokov od Ovidiovej smrti. Deťom ten čas môže pripadať nekonečne dlhý, nám starcom prekvapujúco krátky, kresťan si všimne, že Ovidius bol Kristov súčasník – no hlavne každému z nás by malo povedome zaznieť slovo vyhnanstvo.

Koľko vyhnancov je medzi protagonistami dejín slovenskej literatúry? Nebol náhodou vyhnancom každý druhý? Aj keď sa pozrieme iba do nedávnej minulosti, hneď sa nám vynárajú mená ako Jozef Cíger Hronský alebo Rudolf Dobiáš. A hoci ten prvý odišiel do Argentíny sám a druhého poslal režim „iba“ do Jáchymova, zaznávaní boli celé desaťročia. I mlčanie o niekom je vlastne vyhnanstvo, i dnes sa u nás človek stane vyhnancom rýchlejšie, než sa nazdá.

Nie, nestal sa ten Ovidiov príbeh tak dávno. Vyháňať svoje najväčšie osobností patrí k obľúbeným európskym zlozvykom, môže sa to stať komukoľvek kedykoľvek znova.

Aj preto som jednu zo svojich rozprávok vo Veľkej knihe európskych rozprávok venoval vyhnancovi Ovidiovi, ktorý tak nádherne opísal ten okamih, keď Jupiter, premenený na bieleho býčka, unáša sidónsku pannu Európu na Krétu (čiže vlastne tiež do vyhnanstva).

Zbavil býček pannu strachu – už ho hladká!
Aj rôžky mu venčí už – nech vôňa sladká
vôkol hlavy krúži mu! Ba už mu sadá
Európa na chrbát, už má ho rada!
Pomaly býk dvíha sa a k moru kráča
a kopytá v morských vlnách si už máča
a panna – keď pod býkom dno hlbšie klesá –
zbadá zrazu: jej rodný breh vzďaľuje sa!
Šiju býčka v strachu stisne ľavou rukou,
pravou roh. Vtom pod šaty jej víchor fúkol…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#škola #Metamorfózy #Ľubomír Feldek #jazyk #básne
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
45,99
Nevinnosť Yellow

Nevinnosť Yellow

19,99
Antúria ružová

Antúria ružová

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk