O spolužití: Zajtra to bude ešte lepšie

04.08.2017 07:00

Môj muž má turistiku v krvi. A v nohách. Zbožňuje tie pekelné niekoľkohodinové výstupy, trasu vždy precízne naplánuje tak, aby to bolo krásne, poriadne sme sa unavili a ani náhodou sa nevracali tou istou cestou. Ja turistiku v krvi nemám. Mám ju v zuboch a na dovolenke vždy nadávam.

Po polroku ma však ohlúpne spomienkový optimizmus a ja si pamätám len tie výhľady, ticho, oblaky na dotyk a vtáčie chrbty. Potom sama, dobrovoľne a pri plnom vedomí medzi dvoma dúškami kávy spomeniem, že by sme mohli podstúpiť nejakú tú túru.

Muž sa toho chytí a znova sme tam, kde sme boli…

A tak sme tohtoročnú letnú dovolenku strávili… V Alpách. Bezchybná rakúska infraštruktúra autobusov a lanoviek ponúkala desiatky možností, kam si „vybehnúť“.

Prvý, rozcvičkový deň, bol v znamení trojhodinového výstupu na bezvýznamný kopec. Naozaj nič hrozné, navyše s krásnou panorámou vyšperkovanou poskakujúcimi kamzíkmi. Takmer som si nevšimla, že ma rozbolelo koleno a v krásnych ružových vibramách mi naskákali pľuzgiere. Bola som spokojná. Môj muž mi s profesionalitou drogového dílera sľúbil, že „zajtra to bude ešte lepšie“.

Chytila som sa do pasce a na druhý deň absolvovala sedemhodinovú hrebeňovku. Výhľady boli ohurujúce, vo výške 2 500 metrov sa pásli kone, skaly boli ostré ako britva, obloha na dosah a bez mráčika. Až príliš. Do fialova spálená pokožka do polovice stehien, kam siahala moja turistická sukňa, bude môj celoročný suvenír z dovolenky.

Nasledoval ďalší „oddychový“ deň. Prechádzku po ľadovci, ktorá kde-tu vyžadovala aj istenie, som vzdala v polovici. So srdcervúcim vzlykom, že nás doma čaká dieťa a nemôžeme tu predsa zahynúť obaja, som si sadla na ostré úbočie a sledovala mužov čoraz menší chrbát. Nie, stále to nebolo všetko.

Na úpätie sme sa odviezli lanovkou, dali si letmý bozk na rozlúčku, zaželali si veľa úspechov a naše cesty sa rozdelili.

Prišla túra rozpáleným kamenným morom, ktorá mi zo všetkého najviac pripomínala cestu do Mordoru. Zopárkrát mi dokonca napadlo, že keď prídeme k nejakej hore, teatrálne z nej vyhodím obrúčku ako Frodo prsteň moci. Chyba. Môj muž túru strategicky vymyslel tak, aby sme celý deň horu obchádzali a mohli sa ňou kochať zospodu. No aj tak sa vo mne čosi zlomilo…

Je posledný deň dovolenky. Na úpätie sme sa odviezli lanovkou, dali si letmý bozk na rozlúčku, zaželali si veľa úspechov a naše cesty sa rozdelili. Môj muž išiel zdolať ďalší vrchol a ja nájsť terasu s najkrajším výhľadom.

Práve mi poslal selfie. Je na nej usmiaty, za ním sa črtá spektakulárna panoráma. „Už nemusím ísť ďalej,“ píše mi k fotke. „Ani ja,“ odpisujem mu a posielam záber s pohárom červeného vína, za ktorým sa vzpína horský masív.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Turistika #rozdielne povahy #dovolenka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk