Prababička žila viac ako 90 rokov a tak, hoci nebola Židovka, Nemka, dedička továrne ani intelektuálka, jej životom prešli všetky krásy a hrôzy minulého storočia. Na prvý pohľad to nebol život plný dramatických zvratov a vypätých situácií. Aspoň nie v porovnaní so životmi, na ktorých sa minulé storočie vyzúrilo oveľa viac. A predsa sa v ňom stalo tak veľa…
Ja som sa narodila presne v deň jej sedemdesiatych narodenín. Bola som jej narodeninový darček. Preto, a tiež pre podobu, cítim k mojej prababičke a k jej životu veľkú náklonnosť. Keď zomrela, mala som niečo vyše dvadsať rokov a na mnohé veci som sa nespýtala. Trochu z ostychu a trochu preto, že mi to nenapadlo.
Nespýtala som sa jej, aké bolo detstvo bez otca, ktorý uviazol v ruskom zajatí. Aké to bolo, sťahovať sa z jednej krajiny do druhej. Nenapadlo mi spýtať sa, kde vzala odvahu a silu odísť dakedy v štyridsiatych rokoch od muža a detí. A kde zas silu a odvahu vrátiť sa späť. Aké to bolo, keď jej zomrelo malé dieťa a ako žila, keď sama vychovávala svojho vnuka. K príbehu svojej prababičky Erzebeth cítim veľký dlh.
Náhoda však chcela, aby som sa začala zaoberať inými príbehmi 20. storočia. Denne čítam a spracúvam rozprávanie ľudí, ktorí prežili holokaust, ktorí boli perzekvovaní komunistami, príbehy hrdinov, ktorí pomáhali.
Osudy tých, ktorí prišli o všetko, aj tých, ktorí sa nevzdali a kráčali ďalej. Ich cesty viedli cez pracovné tábory, lágre, koncentráky, bolo v nich vypočúvanie, mučenie, vyvraždené rodiny. Takmer vždy je to ťažké čítanie a často si vravím, že na tieto hrôzy nemám silu. Viem však, že keď našli oni tú obrovskú silu toto všetko prežiť a vyrozprávať, ja musím nájsť to minimum odvahy a ich príbeh posunúť ďalej.
Pýtať sa a počúvať je drina a nezriedka to chce veľa guráže. No keď sa nespýtame a nebudeme počúvať, zostane len ticho a dlh.