V októbri sme sa dozvedeli meno laureáta Nobelovej ceny za literatúru. Stal sa ním Brit japonského pôvodu Kazuo Ishiguro, u nás známy predovšetkým ako autor románu Súmrak dňa, ktorý sa stal v 90. rokoch predlohou k úspešnému oscarovému filmu. Nezopakoval sa síce šok, ktorý verejnosti spôsobila švédska komisia minulý rok, no i tak mnohí – a medzi nimi aj priaznivci tohto skôr nenápadného autora – zostali prekvapení. Nič na tom však nemení, že kníhkupci prehrabali sklady a na popredné miesta v obchode vyložili založené Ishigurove knižky. A radosť mali aj vydavatelia po celom svete, ktorí si stihli zakúpiť práva na jeho posledný román – Pochovaný obor.
Približne o pol druha týždňa nato sme sa dozvedeli meno nositeľa ďalšej literárnej ceny. Man Bookerovu cenu získal Američan George Saunders za historický román s experimentálnymi prvkami Lincoln v barde („bardo“ je názov pre očistec v tibetskom učení). Vyberalo sa zo „shortlistu“ – šiestich adeptov a adeptiek a ich knižiek najrozličnejších žánrov – okrem víťazného by sme tu našli dystópiu, román o dospievaní, starnutí, lyrickú prózu, netradične podaný vývinový román… Predchádzal mu „longlist", zoznam 13 kníh. A to všetko sprevádzala pozornosť vydavateľstiev, ktoré podľa týchto zoznamov zostavovali svoje edičné plány, nakupovali licencie. A takisto knižných blogeriek a blogerov, ktorí sa pretekali, kto najrýchlejšie tieto knižky „zbloguje“.
Man Bookerova cena, jedna z najprestížnejších v literárnom svete, je udeľovaná od roku 1969. V našich končinách sa stala sledovanou v posledných približne piatich rokoch. Pozornosť, ktorá sa venuje tomuto oceneniu (viazanému pôvodne na anglofónnu provenienciu), ale napokon aj Nobelovej cene za literatúru, manifestuje zmenu, ktorou prešiel náš vzťah k literatúre v poslednom období. A to už ani nehovorím o rozruchu, aký v našom kultúrnom rybníčku spôsobuje každý rok slovenská Anasoft litera.
To, že ceny majú priaznivý dosah na knižný trh a poskytujú autorom a ich knihám reklamu, poprieť nemožno. Ale nemožno si nevšimnúť, ako pod ich vplyvom literatúra a čítanie prestávajú byť dobrodružstvom, objavovaním kníh zastrčených na policiach niekde vzadu, intenzívnym osobným zážitkom, predmetom horúčkovitých rozhovorov s priateľmi, ktorá veta, postava či situácia v nás utkvela alebo nám zmenila život. Z literatúry, z knižiek je predmet spoločenskej konverzácie. Patrí sa vedieť, patrí sa prečítať, aby sme neboli kultúrnymi outsidermi. Konkrétne tituly a konkrétne názory nám „predpripravia“ blogeri, marketéri a porotcovia literárnych cien. Zostavia pre nás rebríčky a tie sa následne zhmotnia na pultoch kníhkupectiev na vyhradených miestach na pultoch.
Nečítame, aby sme prežívali. Chodíme na čítačky, festivaly, „eventy“, lajkujeme, dávame hviezdičky na goodreads, blogujeme. Čítame, aby sme dali najavo svoj definitívny názor, svoj vlastný rebríček. Zabúdame, akou až intímnou skúsenosťou literatúra je, tak ako zabúdame, že jej zakladajúcim princípom je vlastne nikdy sa nekončiaci dialóg.