O slovách: Nine Šuľgine na rozlúčku

10. októbra 2017 som dostal smutný mail od spisovateľky a prekladateľky z ruštiny pani Evy Maliti.

24.11.2017 07:00
debata (3)

„Včera zomrela legenda ruskej slovakistiky a bohemistiky, neúnavná prekladateľka a propagátorka našich literatúr Nina Šuľgina… Preložila medziiným aj Vášho Van Stiphouta… Boli ste s Ninou dobrí priatelia a mali ste nielen spoluprácu v oblasti literatúry, ale aj spoločné ľudské zážitky. Keby ste o nej napísali…“

Nemôžem nenapísať. Pani Maliti použila slovo legenda oprávnene. Naozaj len málokto urobil pre slovenskú literatúru tak veľa a tak vynikajúco a len málokto si tak veľmi zaslúžil Hviezdoslavovu cenu za preklad ako Nina Šuľgina. Bola to Pani prekladateľka aj čo sa týka výberu – prekladala len to, čo ju naozaj zaujalo. Koncom 80. rokov preložila román mojej ženy Veverica aj napriek tomu, že slovenskej cenzúry (paradox tej doby!) sa musela obávať viac než ruskej. Zlé tušenie ju neklamalo. Na moskovskom knižnom veľtrhu 1988 úradník LITY, podpisujúci medzinárodnú zmluvu na antológiu slovenskej baladickej prózy, z nej Vevericu vyradil.

Nepripomínam to preto, aby som mu zavaril, ale preto, aby neuniklo našej pozornosti, že Nina Šuľgina preložila takýchto nevydaných textov zrejme viac, a určite zanechala aj pre našich literárnych historikov a komparatistov zaujímavú rukopisnú pozostalosť. (Hoci ona už nežije, jej mailová adresa (n_shul@mail.ru) je stále živá. Na kondolenciu nám z nej odpovedala jej dcéra Irina.)

Aj neskôr, nech bolo akokoľvek, si Nina vždy vedela ustrážiť svoju noblesu. Vždy bola nad vecou. Vždy ďaleko od kompromisov a podenkových výplodov. Nikdy som ani z Nininých mailov nevycítil nijakú – tú u iných z minulosti prežívajúcu a u niektorých už aj znovuzrodenú – opatrnosť. Keď som jej v roku 2014 mailom poslal fejtón Nezabiješ!, hneď ho preložila a postarala sa o jeho uverejnenie v Nezavisimoj gazete.

Takto preložila jeho záver : „Читаю свой старый перевод окуджавского цикла ,Убили моего отца' и обнаруживаю, что и теперь, уже после смерти, поэт имеет право на грусть.“ A mne napísala: „Mily Lubo, vsetko je v poriadku, v Nezav. Nov. (EX-LIBRIS) prijali to s vdacnostou, Gratuluju a bozkavam. Nina.“

Alebo jej mail z 1. marca 2015: „Не знаю, удастся ли тебе открыть файл, но попробуй. Это на месте гибели Б.Н.! Целую! Нина.“(A k mailu bolo pripojené video nakrútené na mieste, kde 27. februára 2015 zavraždili Borisa Nemcova.)

Keď 1. apríla 2017 zomrel Jevgenij Jevtušenko a ja som ju informoval o dvoch dvojstranách, ktorými som si ho mohol uctiť v Pravde, napísala mi: „Спасибо, дорогой Любо! Ты отдал дань памяти очень яркому, смелому человеку и автору многих замечательных стихов. Чудесно, что Евгений заговорил в Твоих переводах и по-словацки. Целую за все! Нина.“ Zbohom, Nina. Aj slovenčina pozná to krásne slovo „celovať“… I my, za všetko, čo si pre nás urobila, ti v duchu celujeme ruku na rozlúčku.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #spisovateľka #Ľubomír Feldek #Nina Šuľginová