Rudyard Kipling napísal v roku 1896 Pieseň mŕtvych, v ktorej vzdáva hold statočným anglickým námorníkom, ich slovami: „Tisíc rokov sme naše more kŕmili, ale more ešte volá, nenásytné. Každá jeho vlna označuje námorníkov hrob.“ Jediné, čo si Kipling možno vážil viac než obyčajných ľudí, ktorí položili svoje životy v ťažkej práci, bolo britské impérium, za ktoré zomierali. „Ak krv je cena admirality,“ básnil ďalej, „Pane Bože, zaplatili sme plne!“ Inými slovami, ak vláda nad svetovými morami stojí životy, nech si námorníci na to zvyknú, že budú platiť!
Netrvalo to dlho, než si Kiplingovu báseň prečítal niekto – možno práve jeden z týchto námorníkov – známy dnes len ako „neznámy proletár“, ktorý pod týmto menom publikoval v roku 1908 poetickú odpoveď na Kiplinga:
Kŕmili sme vás tisíc rokov
A zdravíte nás stále hladných.
Každý dolár z vášho bohatstva
Je znamením jedného mŕtveho robotníka.
Nie „naše“ more kŕmime, ale vás admiráli, ktorí pijete z krvavých morí. Ak je krv cenou za vašu nadvládu, pripomína, my sme už zaplatili a je najvyšší čas, aby sme zastavili svoje trvalé platby.
Tento povedzme žalúdočný materializmus sa potom vrátil opakovane do veršov populárnych robotníckych piesní, najmä v tej povestne pragmatickej krajine menom Amerika. Tam Joe Hill napríklad v roku 1911 káral tých kazateľov, ktorí núkali samé sladké slová, no nič sladké do úst – sľubovali len, že:
Budete jesť, keď nadíde čas,
V tom nádhernom kraji nebies.
Pracujte, modlite sa, slamou sa kŕmte,
Nebeské koláče zjete posmrtne.
Tri roky nato navrhol Hillov kolega Ralph Chaplin riešenie: „Šéf po pansky večeria smotanu. / Nechajte ho schudnúť, dajte mu mlieko!“ No až ďalší odborár, známy svojou tuláckou prezývkou T-Bone Slim, prišiel s pravou náboženskou odpoveďou:
Prosím, Pane, daj nám dnes,
Pre Ježiša, roštenky rez.
Meno Tvoje buď posvätené,
No na to mäso nezabudni.
Hľaď na mňa, som na kolenách,
Modlím sa za vajíčka
A šunku – a ak ešte máš,
Dám si puding a koláč.
Ach, počuj ma ešte chvíľku,
Zabudol som prepeličku.
Tvoje srdce milostivé
Nech pridá aj ustrice.
Je síce pekné, že nám cirkev objednáva chlieb náš každodenný, ale nielen z chleba žije človek. Žije aj z masla a mäsa a dezertu. T-Bone však tušil, že od Boha prosí príliš. Napísal k tejto svojej Modlitbe drevorubača doslov, v ktorom vyhlásil, že starec v nebesách už na prosbu odpovedal: „Absolútne odmieta zúčastniť sa škriepok svojich detí.“ Jediné náboženstvo hodné robotníka je teda to, ktoré mu nič nesľubuje, ale káže, že si musí všetko vybojovať sám.
Je možné, že nie úplne hladujeme. Kŕmili sme bohatých tisíce rokov a teraz nás kŕmia, predávajú krmivo, ale aké? Už T-Bone Slim sa sťažoval, že síce v drevorubačskej jedálni má čo jesť, ale klobásy zo zlepených pilín, vodnaté mlieko a margarín mu „takmer zničili črevá“ a patria určite len do pekla. Ja osobne len jem a jem a pritom – som stále hladný