Bol som pri tom, a keď som to počúval, hľadal som slová, ktoré by vystihli moje pocity, pretože aj mojou úlohou bolo prehovoriť. Svoj prejav som potom začal aj ukončil slovami „rozprávka nás zachránila“.
V mojom prejave postupne zazneli mená najvýznamnejších záchrancov slovenskej ľudovej rozprávky – Samuel Reuss a jeho synovia, Ján Francisci Rimavský, Pavol Dobšinský, August Horislav Škultéty, Ján Botto, Samo Chalupka, Božena Němcová, Samo Czambel, Jiří Polívka, Frank Wollman a nemohla chýbať ani Viera Gašparíková, záchrankyňa wollmanovského archívu. Nemohlo chýbať ani meno Jána Kollára.
Toho raz, ešte ako študenta v Jene, vyzval starý Goethe, aby mu priniesol z Uhorska maďarské piesne. Bolo z toho malé nedorozumenie, vyprovokovalo však veľký čin: zozbieranie a vydanie Kollárových Národných spievaniek, základného kameňa spisovnej slovenčiny. V Kollárovej zbierke nechýbala ani pieseň „Tam okolo Strečna cesta nebezpečná, / pod zámkom sa skryli / v bielych plachtách víly…“ – a tá, vďaka svojej rozprávkovosti, sa nevdojak stala prvou zaznamenanou slovenskou rozprávkou.
Nešlo však len o záchranu rozprávky či piesne. V oných dávnych časoch sa rozprávka a pieseň zúčastnili na potvrdení, a tým aj záchrane samotnej našej národnej svojbytnosti a existencie. V rozprávke a piesni bol neskôr aj azyl našej duchovnej slobody v najneslobodnejších časoch dvadsiateho storočia – vedeli by o tom rozprávať nielen tí dnes už nebohí svedkovia ako Jozef Cíger Hronský či Milan Rúfus, ale aj tí dodnes žijúci, medzi nimi napríklad aj ja.
A takisto ako spisovatelia by o tom mohli rozprávať výtvarníci – Ľudovít Fulla, Vincent Hložník, Albín Brunovský, Miroslav Cipár… Bez toho azylu by sa nemohlo podariť, že práve v dobe, keď sa to najmenej dalo čakať, stala sa Bratislava celosvetovým hlavným mestom knižnej ilustrácie.
Už ostáva len dodať, že je to tak dodnes. Či už nás strašia mátohy globalizácie, komercializácie alebo – čo už narobíme? – aj staroby-choroby, kde je pred nimi azyl, kde záchrana, kde útecha? My Slováci sa budeme vždy utiekať k piesni a rozprávke.
Nevybral som si dnes túto tému len tak náhodou – chcem prezradiť čitateľom Pravdy, a hlavne ich deťom, aké mimoriadne šťastie ma – vďaka dramaturgičke RTVS Beatke Panákovej – postretlo tohto roku. Počnúc 7. januárom každú nedeľu o 18. h sa na Rádiu Regina ozve táto zvučka:
Púpava, púpava, búvaj,
ty, vietor, jej podúvaj.
Je, kvietoček môj maličký,
čas rozprávky, čas pesničky.
Púpava, púpava, búvaj,
ty, vietor, jej podúvaj.
A po nej vám každú nedeľu porozprávam jednu svoju rozprávku.