Tí, čo spočiatku proti sebe nastupovali ako súperi, sa potom rozchádzali ako druhovia. Pre tento, nám dosť nepochopiteľný, prístup ponúka veľký francúzsky antropológ Claude Lévy-Strauss zaujímavé vysvetlenie: títo domorodci hru chápali ako rituál.
Z nášho hľadiska je hra priamym protikladom rituálu, keďže vychádza z rovnosti (rovnaký počet hráčov, rovnaké pravidlá, rovnaké podmienky) a vedie k nastoleniu nerovnováhy medzi víťazom a porazeným. Naproti tomu rituál počiatočné rozdiely vyhladzuje a všetkých privádza na jednu úroveň: v rituálnych sprievodoch sú si všetci rovní.
Ako sa ustavične presviedčame, naša moderná spoločnosť sa v čoraz väčšej miere orientuje k súťaživému chápaniu života, ktoré prináša víťazov a porazených. Na jednej strane radosť z triumfu, na druhej sklamanie z prehry. V športe nemáme radi remízy, potrebujeme víťazstvá, nech by o nich rozhodli hoci stotiny sekundy alebo predĺženia hracieho času.
V čase, keď píšem tieto riadky, zreteľne vidno prejavy prežívajúcej potreby obnovovať rovnosť i silného, priam narkotického, sklonu narúšať ju súťaživými hrami. Ešte niekoľko hodín sa budú okolo nás odohrávať pozostatky pohanských rituálov, fašiangové zábavy, pri ktorých sa vo víre tancujúcich masiek strácajú spoločenské rozdiely a na chvíľu ožíva ilúzia komunity. Zároveň sa podchvíľou dozvedáme, ako dopadli súťaže a zápasy prebiehajúce na zimnej olympiáde a s nádejami na víťazstvo očakávame vystúpenia našich športovcov.
Práve olympijské hry sa stali ukážkou významu, aký v našej spoločnosti nadobudlo víťazstvo. Vzhľadom na túto posadnutosť víťazstvami vyznieva heslo zakladateľa moderného olympijského hnutia baróna Coubertina úplne anachronicky. Kto by dnes ešte veril, že nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa!
Skúste ním utešiť porazených športovcov, skúste ním utešiť samého seba v stave sklamaných nádejí! A to už vôbec nehovorím, ako by na takúto útechu reagovali sponzori, čo si od víťazstiev sľubovali priamy alebo nepriamy návrat investovaných prostriedkov. Je zrejmé, že význam samej účasti začal ubúdať v tej miere, v akej sa športu zmocňovali peniaze a politika, tieto dve mašinérie na vytváranie nerovnováhy v spoločnosti.
Nedá sa však povedať, že by sa význam účasti na spoločnom podujatí celkom stratil. Prežíva na okraji veľkých športových podujatí podobne ako fašiangové sprievody prežívajú vo svete víťazov a porazených, bohatých a chudobných, privilegovaných a znevýhodnených. Akoby sme si takto chceli dopriať ilúziu, že v športe ešte stále ide o šport. Priznávam, že je to ilúzia, ktorej opojným účinkom rád podlieham. Veď kto by sa pozeral na hry, ktoré by sa končili iba remízami!