Práve toto popieranie historických skutočností sa podľa mnohých kultúrnych analytikov stalo výrazom všetko relativizujúcej postmodernej situácie, ovládanej heslom „anything goes“ – všetko je možné.
Lipstadtová vo svojich vystúpeniach viackrát Irvinga ostro kritizovala za prekrúcanie faktov a zavádzanie a označila ho za antisemitu. Venovala sa mu aj vo svojej knihe Denying the Holocaust: The Growing Assault on Truth and Memory (Odmietanie holokaustu: rastúci útok na pravdu a pamäť, 1993). Irving ju zažaloval pre urážku na cti, pričom podnet na ňu a vydavateľa jej knihy podal na britskom súde. Podľa britského práva to bola totiž obžalovaná strana, kto musel priniesť dôkazy vo svoj prospech – Lipstadtová a jej obhajcovia teda museli dokázať, že Irving pri svojich historických výkladoch klamal, že zámerne prichádzal s nepravdivými tvrdeniami.
Spor Irving prehral, bol usvedčený zo lží a musel zaplatiť 2 milióny libier za súdne trovy. 333-stranový rozsudok podrobne rozobral všetky jeho dezinterpretácie a falošné dôkazy. Film sa sústreďuje na dva momenty procesu, ktoré pôsobia aj po dvadsiatich dvoch rokoch až príliš aktuálne. Právnický tím zastupujúci Lipstadtovú musel krok po kroku vyvrátiť rukolapnými dôkazmi Irvingove lži o tom, že v Osvienčime neexistovali plynové komory a že nacistickí pohlavári za vraždy neniesli zodpovednosť. Zároveň musel dokázať, že Irving zavádzal zámerne, aby podporil svoje ideologicky motivované tvrdenia.
V priebehu procesu vystupovali odborníci, ktorí na základe evidentných faktov spochybnili Irvingovu kompetenciu ako historika, poukázali na jeho chybnú prácu s historickými zdrojmi. Predviedli, že historickú pravdu treba pripomínať a predvádzať znova a znova, nie na základe presvedčenia o nej, ale preto, že je to jednoduchá, objektívnymi faktami dokázateľná pravda. Navštívili Osvienčim nie ako miesto historických udalostí, ale ako miesto činu.
Druhým momentom bolo vylúčenie Deborah Lipstadtovej z procesu, nevystupovala tam ako svedkyňa. Obhajcovia totiž považovali jej rozhorčenie Irvingovým konaním za problém – argumentovali tým, čo ako historička publikovala, teda opäť faktami. Z rovnakých dôvodov nevypočuli na súde ani tých, čo holokaust prežili. Emócie pokladali za faktor, ktorý by dokazovanie prípadu sťažoval, pretože by odvádzal pozornosť od jeho vecnej stránky. Navyše Irving opakovane zosmiešňoval svedectvá preživších a zneužíval nedokonalosti ľudskej pamäti, spôsobené aj emotívnym vypätím. Obhajcovia sa chceli týmto situáciám vyhnúť.
Veľmi aktuálnym posolstvom tohto prípadu teda je, aj v týchto časoch falošných správ, prízemných manipulácií verejnej mienky a odvádzania pozornosti, že k pravde dokážeme dospieť, dovolať sa jej, len sa musíme koncentrovať na podstatu vecí a nedať sa vliecť emóciami. Samozrejme, rozhorčenie je pochopiteľnou a ľudskou reakciou na nespravodlivosť, neprávosť. Veľmi rýchlo však prispieva k tomu, že sa vyčerpá energia, ktorá by sa mala zamerať napríklad aj na nastolenie a neustále udržiavanie spravodlivosti.