Ťažko povedať, či autor tohto českého „Starého proletárskeho otčenáša“ zaznamenaného v roku 1955 naozaj veril, že Boh vypočuje jeho prosbu a príde jemu a jeho súdruhom na pomoc. Možno áno, možno nie. Boh, ak sa na nás díva, díva sa z nebies. A nebesá sú ďaleko. Veď od tých čias, keď istý Jeho príbuzný vyslovil pôvodný Otčenáš, Boh zjavne nenašiel ani jedného kuriéra, schopného túto cestu na zem absolvovať.
Azda preto iní proletárski prosebníci považovali za vhodnejšie nahradiť Boha inou postavou, ktorá je našim životom o niečo bližšie:
Chváľ šéfa za hodiny nadčasu.
Chváľ ho, keď pracovné zvony bijú.
Chváľ ho za vojny, v ktorých radi umierame.
Chváľ ho, tučného príživníka, pijavicu.
A k týmto slovám anonymného austrálskeho satirika ľudový duch pridal (počul som to na odborárskych schôdzach v Amerike) namiesto „Amen“ – „Aw hell!“ Do pekla. V tomto prípade je však málo pochyb; šéf určite splní všetko, za čo je tu neslávne chválený.
Iní autori si však nerobili veľké starosti, či Boh príde na zem, alebo človek pôjde do nebies. Hlavné je, že ak nejaké nebesá sú, budú zrejme celkom podobné tejto našej zemi ľudskej. Anjeli predsa tiež pracujú (koľko im musíme dať práce, keď si nevieme svoje vlastné záležitosti bez nich dať do poriadku!), a keďže sú anjeli, iste vedia, čo je to spravodlivosť a čo je to solidarita. A keď sa im podmienky ich práce nepáčia, štrajkovali by podobne ako my. A štrajkokazov by poslali… veď už je pre nich stvorené iné miesto, kam patria, niekde nižšie.
Legendárny odborársky bard Joe Hill takto spieval o strojvedúcom Caseym Jonesovi, ktorý sa premenil v českom preklade z roku 1930 na „Honzu Sejru“. Namiesto štrajkovania tak zapálene pracoval a ponáhľal sa k cieľu, že vlak havaroval. Keď „Honza Sejra stisk brány nebeský kliku“ a chválil sa svätému Petrovi, „já jsem byl ten stávkokaz na (železnici) pacifiku“, Peter mu hneď dal prácu, lebo anjelskí hudobníci práve štrajkovali. Avšak:
Andělé se radili, co tohleto je,
dělá mrvu všude, kde někdo stávkuje,
odborová sekce andělskej svaz Dé,
se schodů ho správně srazil. Furt se de.
To sú však len anjeli, radoví obyvatelia svojej zeme, resp. svojho neba. Čo ich veľký šéf? Prečo by sme mali očakávať, že je On veľkorysejší než šéfovia tohto sveta?
Čo vlastne vieme o Bohu? pýtal sa argentínsky pesničkár Atahualpa Yupanqui v známej skladbe „Malé otázky o Bohu“ („Preguntitas sobre Diós“). Kde je? Čo robí? Než spevákov dedo stihol odpovedať, zomrel v poli, bez modlitby a spovede. Než mu stihol odpovedať otec, zomrel v bani, bez božej ochrany. Brat mu stále neodpovedá, lebo žije v ďalekých horách s hadmi a maláriou:
Nech sa ho nikto nespýta,
či vie, kde Boh je.
Uňho sa tak významný pán
nikdy nezastavuje.
Či Boh stráži chudobných?
Možno áno, možno nie.
To jediné, čo je isté,
je, že s pánmi obeduje.
Ak Boh mieni „nás udřených“ niekedy navštíviť, zatiaľ nám o tom nedal znať. Či sa spolčuje s bohatými a vydriduchmi, ma až tak nezaujíma. My na návštevu radšej nepočkáme a začneme hostinu bez Neho. Ináč by tento pôst mohol vytrvať na veky vekov. Aw hell.