Lenže kde? Že k šťastiu nevedie múdrosť, to je dobre známe. Obraz nespokojného, večne zamysleného Sokrata postavila filozofia proti obrazu blaženého prasaťa, aby dala jasne najavo, čomu dáva prednosť a od čoho svojich adeptov vzďaľuje. Nevyvodzujme z toho hneď, že filozofia šťastím pohŕda, je to skôr priznanie, že šťastie nie je odmenou za poctivú prácu na poli poznania.
A pri otázke, ako takúto odmenu možno získať, sa filozofia nezastavuje pri pohŕdavom odkaze na šťastie tupej bytosti váľajúcej sa v blate. Ako príklad chápavého a pritom vonkajšieho postoja k šťastiu sa dajú uviesť slová, ktoré kedysi vyslovil francúzsky filozof Alain: „Šťastie je odmenou pre človeka, čo si ho zaslúžil bez toho, aby sa oň usiloval.“ Inými slovami, kto sa usiluje o šťastie, nedosiahne ho.
Dlho som tieto slová pokladal za veľmi výstižné a vlastne aj dostatočné vyjadrenie povahy šťastia. Presviedčali ma o márnosti snáh zamerať individuálne alebo kolektívne aktivity priamo na dosiahnutie stavu šťastia. Pravdaže, presvedčenie, že k šťastiu nevedie zámer dosiahnuť ho, sa dosť ťažko zlučuje s očakávaniami a plánmi, aké pred seba a svojich blízkych pri rozličných príležitostiach vyjadrujeme.
Nejde pritom len o štandardné formuly sviatočných blahoželaní. Pred nejakým časom ma zarazilo, keď som sa dopočul, že v Bhutánskom kráľovstve odmietli merať úroveň krajiny hrubým domácim produktom a prijali namiesto toho akési hrubé domáce šťastie. Pri všetkým sympatiách ku krajine, ktorá sa takto rozhodla vzdorovať imperatívom ekonomického rastu, sa mi zdalo, že trvalo udržateľné kolektívne šťastie je ako deklarovaný cieľ iba krásnou ilúziou.
Zdá sa mi to dodnes, no priznávam, že pri pohľade na nedávno zverejnené výsledky Správy o svetovom šťastí som svoju predstavu o kvantitatívnej neuchopiteľnosti kolektívneho šťastia musel trochu korigovať. Rebríček, v ktorom sa na popredných miestach umiestnili škandinávske krajiny (a úplne na špici Fínsko) a na posledných krajiny zmietané občianskymi vojnami, korupciou a ekologickými pohromami, celkom výrečne hovorí o stave, v akom sa ich obyvatelia nachádzajú. To, že hore sa ocitli bohaté krajiny a dole chudobné, naznačuje, že šťastie predsa len nie je celkom nezávisle od bohatstva.
Text tejto správy nás však zároveň varuje pred tým, aby sme tu predpokladali priamu úmernosť: Fíni nie sú najbohatší, vedia však svoje bohatstvo účelne a účinne premieňať na pocit šťastia. Zato niektoré veľmi bohaté krajiny (ako napríklad USA) v rebríčku klesli, lebo sa nevedia vyrovnať s rastom drogovej závislosti a depresie. Naďalej platí, že šťastie si za peniaze nekúpiš, no mali by sme pripustiť, že tie štátne sa dajú použiť práve tak šťastne, ako nešťastne.