O kultúre: Návrat domov

11.05.2018 06:00

V máji 1940 opustil Vladimir Nabokov s rodinou vojnou zmietanú Európu a usadil sa v Spojených štátoch. Ešte pred tým než začal akademickú kariéru na tamojších univerzitách, napísal asi 2 000 strán o ruskej literatúre. O rok neskôr začal ruskú literatúru prednášať aj na Wellesley College a neskôr na Cornell University.

Nabokovove prednášky o najvýraznejších ruských spisovateľoch (Gogoľ, Turgenev, Dostojevskij, Tolstoj, Čechov, Gorkij) sa zachovali, respektíve boli rekonštruované z rukopisov editormi v zväzku Lectures on Russian Literature, ktoré boli publikované v roku 1981 (u nás preložené neboli). Prednášal aj o ďalších postavách ruskej literatúry, ktoré sa do tohto zväzku nedostali – Karamzinovi, Gribojedovovi, Lermontovovi, Blokovi a ďalších. O Puškinovi, svojom najobľúbenejšom autorovi, napísal monografiu. Mimoriadnu pozornosť venoval tomu, aby odlíšil ruskú a sovietsku literatúru. Stále zdôrazňoval, že nemajú nič spoločné. Rovnako opakovane formuloval svoju nechuť k tým literárnym kritikom 19. storočia, ktorí žiadali od literatúry sociálnu angažovanosť.

Nabokovov pohľad na ruskú klasiku bol obohatený o jeden dôležitý rozmer – určite nebol literárnym historikom pietne opisujúci exempláre v múzeu literatúry. Ako brilantný spisovateľ viedol často veľmi polemický dialóg s prácou svojich kolegov. Jeho názorom na Dostojevského či povedzme Gorkého nechýbala uštipačná kritickosť. Neriadil sa presne vymedzenou metodológiou, jeho analýzy neboli esejistickým uvažovaním, ale charakterizovala ich vedecká precíznosť. Napokon, Nabokov bol aj pomerne úspešným entomológom. Po svojom príchode do USA pôsobil i ako dobrovoľník v Americkom prírodovednom múzeu v New Yorku. Svoje výklady sprevádzal diagramami a grafmi, ktoré mali objasňovať štruktúry jednotlivých literárnych textov. Študentom pripravoval vizualizácie vzťahov či pohybov jednotlivých postáv či nákresy priestoru, v ktorom sa pohybovali.

Nabokov bol nepochybne umelcom, ktorý striktne trval na tom, že umenie nemá slúžiť. Literatúra podľa neho nemala byť závislá od spoločenských a politických pohybov, mala vytvárať vlastné svety. Napriek tomu, že ho nepochybne nemožno označiť za realistu, nezastával tézu, že literatúra zrkadlovo odráža skutočnosť. Trval na tom, že študenti nepochopia povedzme Tolstého román Anna Kareninová, ak si nedokážu predstaviť prostredníctvom konkrétnych detailov, ako vyzeral dobový svet – koče, ktorými sa postavy vozili, šaty, ktoré nosili.

Nabokov, ako si to môžeme prečítať v jeho „amerických“ prózach z akademického prostredia, ako napríklad Pnin, bol voči svojmu publiku skeptický. O svojich študentoch si nič dobré nemyslel, videl ich absolútnu neznalosť ruskej literatúry. Pre Američanov predstavovalo Rusko úplne neznámu planétu, i keď záujem oňho po druhej svetovej vojne stúpol. Mnohé mená z ruskej literatúry počuli prvý raz. Nabokov bol zúfalý aj z úrovne amerických prekladov ruských autorov a v prednáškach ich priebežne opravoval. Napriek tomu ho učenie ruskej literatúry napĺňalo, malo preňho dôležitý osobný rozmer. Predstavovalo preňho jedinú možnosť návratu do detstva, do strateného domova pretrvávajúceho len v jeho spomienkach – do Ruska, ktoré musel opustiť a ktoré Dejiny nemilosrdne zničili. A práve tento moment potvrdzuje silu literatúry tvoriť a uchovávať svety, o ktorej bol celý život ako umelec presvedčený.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vladimir Nabokov
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk