A rozumiem trampskému pesničkárovi Gézovi Včeličkovi, ktorý spieval v lete 1937 „Závidím parníkům / jež po řekách se plouží (…) a snívám přečasto / nad rybníkem či louží, / že moře zrcadlí / komínů černý dým.“ Nuselské komíny pod mojím oknom už síce príliš nedymia, ale keď sa slnko odráža od dlaždíc cez ranný opar, aj ja sa nechávam uniesť preludom… topím sa v morskom prílive. Chcem byť ako Včelička v inej piesni: „Po modrých vlnách plujeme, / nevíme ale kam. / Ty šťastné, smutné srdce mé, / plujeme k temnotám. (…) Na naší lodi stěžně dva, / dva ptáci v ráhnoví. / Ve kterém asi přístavu / náš koráb zakotví?“
Rozumiem Gézovi Včeličkovi, keď neskôr sedel v lese pri Mníšku pod Brdy, pozeral smerom k Vltave a predstavil si tam bielu jachtu, na ktorej sa hneď chcel k moru odplaviť: „Budiž všechno slavné velebeno / co mne vezme s sebou do tropů. / Zapomenout na přístav a jméno / na mládí i smutnou Evropu."
Bol to júl 1939. Už azda tušil, že nad Európou sa zbiehajú chmúrne mraky, ktorým by sa každý námorník radšej vyhol.
No ani široký tropický oceán nie je bezpečným úkrytom. Veď si i ja dobre pamätám, že tie veselé morské piesne, ktoré sme v Amerike tak radi počúvali, hovorili viac o stroskotaní a drine než o osviežujúcom kúpaní sa v tichých zátokách. Keď americký odborár James Morris napísal v roku 1927 Pieseň mora, spomenul „brutálnu tyraniu, čo vytrpeli pod sťažňom / rebelskí námorníci vekov všetkých “. Vyzval námorníkov, že keď vstúpia do odborov, „Pošleme aj šéfa na výlet, / nech pracuje v pekle, zvanom loď.“
Možno preto Jan Dolina, český básnik a – rovnako ako Včelička – angažovaný socialista, vložil do svojich dobrodružných piesní (ako i tejto Námořnickej z roku 1936) aj prvok odporu: „Když velké slunce plamenné se z mlhavého oceánu noří,/ tu na svých místech staneme my vlci ze všech moří. (…) / Teď od východu rudý jas se na jihu i na severu rodí. / Teď, kamarádi, přišel čas, kdy třeba řídit lodi. / Sevřete dlaně do pěstí, kapitánům neste zmar úa rudou vlajku vzbouření si pověste na stožár."
Červený úsvit síce vychádzal z východu, ale námornícky námet vnucoval pohľad na všetky svetové strany. V roku 1936 Dolina napísal Song o pěti kontinentech: „Jdem a jdem přes kolikerou zem, jdem a jdem svou cestou hladoví, němí. / Z Evropy, jež dnes v nouzi se topí, táhnem dnes za chlebem do jiných zemí.“ Ale aj všade inde našiel biedu. O tej biede však vedel už zjavne skôr, lebo ešte v roku 1933 napísal o vzbure indonézskej a holandskej posádky na lodi De Zeven Provinciën neďaleko Sumatry: „Palubu myjte, soudruzi, dnes jako po prvé,/ je trochu rudá ode rzi a trochu od krve. (…) / Čistěte děla vesele, soudruzi, johoho, / my budem vědět, přátelé, kam mířit, na koho."
Lenže aj generáli mali svoje delá a tiež vedeli, na koho mieriť. Bombardovali loď a zabili 23 vzbúrencov. Červená vlajka visela len krátko na stožiari. Koniec bol čierny.
Veď je to tak, po modrých vlnách sa plavíme, nevieme ale kam. A predsa sa chceme odplaviť. V ktorom prístave zakotvíme? Našťastie alebo na nešťastie, dejiny nemajú prístav.