O slovách: Signál dobrej básne

, 20.07.2018 09:00

V roku 1958 vyšlo a hneď aj bolo zastavené aprílové číslo Mladej tvorby, ktoré celé dostala k dispozícii na svoje vystúpenie Trnavská skupina. Bolo to už po tzv. chruščovovskom odmäku, trvajúcom iba od jari 1956, keď Chruščov odsúdil Stalinov „kult osobnosti“ do jesene 1956, keď sa – pri potláčaní maďarskej revolúcie – vrátil k Stalinovým metódam. Ten návrat pocítili aj satelitné štáty.

Rok 1958 bol v Československu rokom celoštátnych previerok – kto neprešiel cez preverovaciu komisiu, bol vyhodený zo zamestnania. Návrat do starých koľají prezrádzala aj takáto „maličkosť“: po krátkodobom uvoľnení, keď sa smelo používať slovné spojenie „umelecká skupina“, režim znova začal uprednostňovať slovné spojenie „protištátna skupina“. Zľakla sa vtedy aj jar – bola mimoriadne studená.

Isteže, Trnavská skupina si svoj zákaz aj vykoledovala – pokúsila sa vystúpiť so zmyslovo konkrétnym programom, ktorý staval neomylné zmysly vyššie než zneužiteľnú ideu, čo protirečilo dogme socialistického realizmu, že hlavnou úlohou umenia je služba vládnucej ideológii. Popri zákaze skupinového čísla ma ešte poctili vyhodením zo zamestnania v Mladých letách, dvojročnou prevýchovou vo výrobe a zošrotovaním môjho debutu Hra pre tvoje modré oči, čo všetko však nebolo až také hrozné v porovnaní s vtedajším šrotovaním ľudí (vrátane môjho otca) vo väzeniach.

Vtedajšia literárna kritika pochopila všetky tie hrozby rýchlejšie než my, mladí básnici, a tak nielen v našom, ale aj vo svojom vlastnom záujme začala v súvislosti s nami používať prezývku „konkretisti“, znejúcu opatrnejšie než slovo „skupina“.

Aj hrozby a opatrnosť bývajú na niečo dobré – chválim vtedajšiu kritiku za tú prezývku. Obohatila slovenský čitateľský vkus dobrým signálom.

Tá prezývka totiž zdôrazňuje jeden zo základných znakov dobrej básne. Nemusí byť každá zmyslovo konkrétna báseň dobrá – no dobrú báseň vždy spoznáme aj podľa toho, že je zmyslovo konkrétna. Ak je taká, vždy je aj zrozumiteľná. Keď je zašmodrchaná, škoda ju čítať. Napokon, na toto sme neprišili my, konkretisti, prví na svete. Prišli a prídu na to všetci dobrí básnici pred nami aj po nás.

Čitateľ iste uvíta, ak uvediem príklad takejto dobrej (čiže aj zmyslovo konkrétnej, aj nezašmodrchanej) básne. Urobím to rád aj preto, aby som ukázal, že taká naozaj dobrá báseň môže byť takmer o ničom. Jedna báseň sa dokonca tak aj volá:

Sonet o ničom

Prázdno v hlave. Hrozná sivá clona.
Za stôl sadáš iba zo zvyku.
Zapriahaš sa ku prázdnemu vozíku.
Ako vtedy zubadlili koňa,

chladné želiezka si kladieš k jazyku.
Hlavu do chomúta. Do zákona,
ktorý prekonáva z prázdna paniku.
A keď postroj a hrkálky zvonia,

clona padá. A tú sivú hrôzu
svetlo trhá. – Takto starosvetsky
konský zadok, známy z časov detských,

klusajúci popri oji pod bičom,
vytiahnuť ťa môže zo závozu,
kde si začal sonet písať o ničom.

Ján Kostra

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Trnavská skupina #Stalin #Nikita Chruščov #Ľubomír Feldek #1958
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk