Zdá sa mi, že tohoročné, práve sa končiace leto prinieslo okrem tradičných prejavov uhorkovej sezóny viaceré svedectvá vzostupu historického záujmu. Aj ten, kto sa o históriu nezaujíma, si musel všimnúť množstvo podujatí a akcií, ktorými sa vo verejnom priestore pripomínala. Ako som sa opakovane presviedčal, diskusie o význame niektorých historických udalostí a postáv sa počas horúcich letných večerov odohrávali i tam, kde sa zvyčajne hovorí o televíznych seriáloch a futbalových zápasoch.
K tomu, že toto leto bolo (okrem iného) sezónou histórie, celkom určite výrazne prispela osmičková charakteristika prebiehajúceho roku, veď výročie jednej z tých veľkých osmičiek pripadlo práve na august. Päťdesiate výročie okupácie pripomenuli filmy, výstavy, spomienky pamätníkov, reprodukcie autentických obrazových a zvukových záznamov. V tomto pomerne dlhom zozname mal a má jeden exponát výnimočné miesto: v slávnej Bielikovej fotografii muža, ktorý pred budovou Univerzity Komenského s odhalenou hruďou stojí pred sovietskym tankom, sa naplno ukazuje fascinujúca účinnosť obrazu. Nie náhodou sa pre mnohých práve tento výjav stal koncentrovaným svedectvom celej historickej udalosti, jej búrlivej atmosféry a kolektívneho emocionálneho vzopätia. Autenticita tohto fotografického svedectva, pravdaže, nijako nezabraňuje, aby sa nemu vzápätí v mysliach ľudí nepridávala asociácia s jánošíkovským gestom vzdoru proti vrchnosti. Aj takto sa prejavuje historické vedomie, ktoré sa utvára na rovine bežného, priam každodenného vnímania spoločenských pohybov.
Čo však z tohto uvedomenia si historických súvislostí ostáva v podobe poučenia pre súčasnosť? Možno po tomto lete vieme trochu viac o našej minulosti, sme však poučenejší, ak už nie múdrejší? Nerobím si ilúzie o schopnosti vyvodzovať z poznania minulosti závery pre prítomné myslenie a konanie, no jedno poučenie by som tomuto poznaniu predsa len priznal. Vyjadruje ho známy Brechtov výrok: „Nešťastná je krajina, ktorá potrebuje hrdinov.“ Naozaj, po hrdinských vystúpeniach pred tankami okupantov nasledovali roky nešťastia.
Ale to je len prvé poučenie. Vyvodíme z toho ďalej, že my, ktorí pri pohľade do minulosti zisťujeme, že hrdinov nepotrebujeme, sme šťastní? Tento záver by asi nezodpovedal stavu našej krajiny. Cítime predsa, že ku kolektívnemu šťastiu patrí to, čo prítomnosť presahuje víziou budúcnosti. Na rozdiel od nás, postavy minulosti (a nemuseli to byť hrdinovia) takúto víziu mali. Leto s históriou nám ich pripomenulo. Bolo to pekné leto.