Keď sa oddeľovali od seba robotnícke hnutia a národné hnutia, potulný proletár začínal miznúť zo zbierok folklóru. Piesne majetnejších sedliakov sa stali piesňami národa, národ sa zafixoval na mieste tak, ako zostávali na mieste sedliacke statky. Piesne, odjakživa veľké cestovateľky, získali domov – a domáce väzenie. Pred povozníkmi piesní, ktorí domov ešte nemali, sa dvere zabuchli. Nevyhodili však svoj tovar.
Pamätám si ich hlasy z mojej mladosti. Bol muž, ktorý „sa narodil vo Východnej Virgínii“ a „túlal sa po Severnej Karolíne“, kde stretol dievča, ktorého meno sa nikdy nedozvedel. More bolo hlboké, povedal, a nevedel ho prebrodiť. Nebo bolo široké, ale nevedel lietať. Čakal na prievozníka, ktorý by ho cezeň previedol. Láska je tuláctvo, nikdy sa z nej nedostávame domov.
Pamätám si aj toho „chudobného pocestného cudzinca“, pre ktorého bolo celé ľudské bytie len dlhou cestou „týmto svetom zármutku“. Snívalo sa mu o „krásnej krajine“, kde nebude „choroba, drina ani nebezpečenstvo“. Tam, „za Jordánom“, už by nebolo túlania. Ale Jordán je ďaleko.
Pamätám si topiacich sa lovcov veľrýb, stratených vydedencov, železničiarov s ťažkými kladivami, tulákov spiacich v nákladných vozňoch, agitátorov vždy na úteku.
Počúvajte, čo urobil spevák odborár T-Bone Slim na melódiu sentimentálnej írskej pesničky o chlapcovi, ktorý neustále znova opúšťa svoju milú:
Dostal som prácu vysoko v horách.
Počítal som podvaly, vbíjal som kliny,
stále rýchlejšie, pot ma oslepoval,
V tej práci, ktorú som opustil.
A tak je to ďalej a ďalej, nová sloha pre každú novú prácu. Opustil ju a kráčal ďalej. Ako s láskou, nevedel žiť bez práce. Ale nebolo práce, ktorú by miloval. Jordán bol ďaleko. Niekedy utekáš, inokedy ťa posielajú preč.
Otec môjho otca prebrodil túto rieku,
Vzali mu všetko, čo zarobil v živote;
Moji bratia a sestry zbierali ovocie,
Na kamiónoch jazdili, kým nezomreli.
Napísal to Woody Guthrie po zrútení lietadla voziaceho deportovaných pracovníkov z kalifornských polí. Písali o tom v novinách. Nepísali mená mŕtvych. Guthrie im dal mená, a hlas.
Zbohom, Juan a Rosalita, zbohom, Jesús a María.
Nebudete mať meno, keď vás posadia do lietadla.
Budú vás volať len „deportovaní“.
Ale T-Bone Slim mal na túto anonymitu hotovú odpoveď. Prihlásil sa do odborov:
Hurá za náš zväz, je nám nanič šéf,
Je nanič práca, ktorú som opustil.
Meno dostal, krásnu prezývku trampa. Ak pôjdete po T-Bonovi na veľkom nákladnom vozni, meno budete mať. Národ na vás zabudol, preň nemáte meno, ani rodičov. Ale keď zostanete pokope, sami sa navzájom pokrstíte po ceste.