Podľa rozšíreného presvedčenia sa v dnešnom svete v čoraz väčšej miere presadzujú sklony k násiliu, ktoré sa nezastavujú pred ničením kultúrnych pamiatok, vyháňaním celých etnických skupín z ich domovov a vraždením nevinných ľudí. K vytriezveniu z ilúzie pokroku vraj stačí sledovať jedno televízne spravodajstvo: určite v ňom nebudú chýbať informácie o vojnách, teroristických útokoch, náboženských a etnických konfliktoch sprevádzané sugestívnymi obrazmi obetí a výpoveďami vydesených svedkov.
Napriek tomu všetkému sa medzi učencami, vedcami a filozofmi nájdu takí, čo sú nášmu svetu ochotní priznať, že sa oproti minulosti zreteľne zlepšil práve v takých dôležitých položkách, ako je úroveň bezpečnosti, zdravia a vzdelanosti. A nie sú to iba okrajové figúry, ktoré pre svoje optimistické vízie nachádzajú podporu v malých kruhoch spriaznených duší. Jeden z nich, kanadsko-americký psychológ a lingvista Steven Pinker patrí k najvýraznejším postavám na scéne popularizátorov vedeckého myslenia, a keď nedávno vystúpil s prednáškou vo Frankfurte, pri jeho mene sa objavovalo označenie „Stardenker“, čiže „hviezdny mysliteľ“.
Zaiste, dá sa to chápať ako prejav marketingu, ktorý v súčasnosti nezadržateľne preniká aj sféry šírenia vedeckých poznatkov. Pinkerovi však neuprieme snahu podložiť optimistické správy o stave sveta faktami. Pokrok, ako ho chápe, nemá byť ideologickou predstavou slúžiacou na zahaľovanie skutočnosti, ale fakt. Aby svoje presvedčenie odôvodnil, začal poslucháčom premietať grafy, ktoré ukazovali, ako v celosvetovom priemere klesá počet vojnových obetí, počet ľudí žijúcich pod hranicou biedy a počet obetí smrteľných chorôb. Ďalšie zasa znázorňovali, ako stúpa gramotnosť, bezpečnosť, dĺžka života a všeobecná inteligencia. Záver sa ponúka sám: prežívame obdobie nesporného pokroku, ktorý však nenachádza primeraný ohlas v našich postojoch a náladách, tie sú, naopak, poznačené pesimizmom a obavami.
Je zaujímavé, že podobnú argumentáciu nájdeme vo výpovediach francúzskeho filozofa Michela Serresa. Pri stretnutí so študentmi sa tento osemdesiatročný filozof zamýšľal nad otázkou, ako žiť vo svete ustavičných premien. Nakoniec práve na základe globálnych štatistických údajov o násilí a jeho obetiach dospel k záveru, že v rozpore s rozšíreným pocitom neistoty a ohrozenia sa naša civilizácia stáva čoraz miernejšou.
Pri konštatovaní tejto zhody s Pinkerovými názormi by sme však nemali ostať. Zaujímavý je predovšetkým spôsob, akým Serres vysvetľuje rozpor medzi stavom sveta a jeho recepciou v postojoch a náladách ľudí. Podľa neho to vyplýva zo skutočnosti, že sme stratili odstup a udalosti vnímame bezprostredne. Odpoveďou filozofa nie jednoduché odmietnutie katastrofizmu v prospech optimistickej vízie sveta, ale návrh, aby sme sa svoju pozornosť zamerali na ozajstné nebezpečenstvo, akým je deštruktívny vplyv ničím neregulovanej ekonomiky na životné prostredie.
Ak sa pri uvažovaní o stave sveta zameriame na rozsah a intenzitu násilia, dospejeme k záverom, ktoré vôbec nie sú alarmujúce a dokonca presviedčajú o pokroku. Ak však do nášho sveta začleníme aj životné prostredie, bilancia už taká pozitívna nebude. Michel Serres, ktorý kedysi slúžil pri námorníctve, nezabúda, aké prázdne sa javia reči o pokroku pri pohľade na moria znečistené tonami plastov.