O hlase: I naša generácia...

23.11.2018 07:00

Písané pri príležitosti Medzinárodného dňa študentstva: „Čo vlastne viem, že rozprávam bez vyzvania? / Poviete si, že som mladý, bez vzdelania...,“ spieval 22-ročný Bob Dylan v roku 1963.

Rok nato odpovedal akoby na vlastnú otázku: „Ach, bol som vtedy taký starý, na to som dnes už príliš mladý.“ Neznášal, keď ho nazývali „hlasom svojej generácie“. Na to asi nikdy nebol ani dosť mladý a nebude ani dosť starý. Ale možno aj tušil, že sa vec v skutočnosti mala celkom ináč. Bola to vtedajšia generácia, čo bola hlasom svojho Dylana.

Bola hlasom mnohých Dylanov. Každá krajina hľadala svojho vlastného. Čile našlo Víctora Jaru, Brazília Caetana Velosa, Kuba Silvia Rodrígueza, Sovietsky zväz Vladimira Vysockého a Bulata Okudžavu. Spojené štáty mali okrem Dylana aj Phila Ochsa, ktorý spieval v roku 1965:

Ja som len študentom, pane,

ja sa chcem len učiť,

Ale prekáža mi dym z kníh,

čo chcete páliť.

Preto vám chcem sľúbiť,

chcem vám prisahať,

Že okamžite prehovorím,

keď budem mať čo povedať.

Ochs vtedy študentom už nebol. Odišiel o štyri roky skôr z Ohio State University, aby sa učil písať a spievať v krčmách v Greenwich Village. Ani Dylan nedoštudoval. Hneď po prvom roku utiekol z University of Minnesota do New Yorku. Univerzity vtedy rástli ako nikdy predtým. Ale študenti sa začali pýtať, či rastú preto, lebo študentom ponúkajú nové príležitosti, alebo preto, aby študentov zaradili tam, kam ich rodičia a budúci šéfovia chcú mať. Niektorí študenti odišli z univerzít. Niektorí si svoju univerzitu urobili z celého sveta.

V Československu bol hlasom mladej generácie Karel Kryl. Nikdy sa nestal univerzitným študentom, bol učňom rôznych remesiel, až kým sa celý neoddal poézii. Neadresoval však svoj hlas len vlastnej generácii, ale predovšetkým tej mladšej. Generácii svojho „bratříčka“, pretože sa bál o jeho budúcnosť po katastrofe. O tej vlastnej spieval s iróniou:

I naše generace /

má svoje prominenty

Program je rezignace /

a facky argumenty (…)

I naše generace /

má svoje kajícníky

a fízly z honorace /

a skromné úředníky.

Mládežnícka revolta, donedávna taká hrdá, po porážke spľasla. V Československou utopila v hanbe a strachu. V Spojených štátoch sa pomaly vyčerpala sklamaním a nudou, keď sa veľké nádeje nenaplnili a dookola opakovaný štýl vzbury sa napokon stal mainstreamom.

Nebola to však posledná mladá generácia. Ale ani prvá. Carmina burana dokladá, ako už stredovekí goliardi, mladí klerici vyspievali svoj protest voči autoritám: „Keď sme v hostinci nemyslime na to, že z nás raz bude prach.“ Pime len radostne, na zdravie (pieseň takto pokračuje) väzňov a bitkárov, na kresťanov a tulákov, na ľahké sestry a zvrhlých bratov a stratených mníchov.

Aj vtedy bola doba, keď starí a mocní zakladali univerzity a mladí váhali, či sa chceli učiť presne to, čo sa im kázalo. No aj táto generácia skončila. Ale nové hlasy zasa prišli po nej.

Počul som, že sú medzi nami mladí ľudia dokonca aj dnes…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Medzinárodný deň študentstva
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
21,99
Sweet farebné alstromérie

Sweet farebné alstromérie

29,99
Flower bag biele kvety a zelené santíny

Flower bag biele kvety a zelené santíny

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk