O živote: Posedenie nad nevypitým mliekom

07.12.2018 07:00

Všetci máme nejakú odchýlku, ktorá poľudšťuje, slabosť, ktorú najbližší považujú za atrakciu.

Za ostatné mesiace sa jeden môj blízky príbuzný viac ráz o mne zmienil na verejnosti o tom, „že mama nielenže nikdy nepije mlieko, ona ho nemôže vidieť v sklenenom pohári. Preto si my jej deti musíme nalievať mlieko zásadne do šálky, a navyše tak, aby ani to nevidela. Ak je nablízku a mám v pláne naliať si mlieko do skla, vždy zvolám – Nedívaj sa, mami…! Vtedy je nehybná až kým aj s pohárom neodídem. Len čo by zazrela prúd mlieka, cítila by sa zle a mohla by sa aj povracať.“

Určite by som sa nepovracala. Materskú školu som navštevovala v 70. rokoch. Každý deň sme mali mlieko, teplé či studené, ale mlieko. My sme v škôlke aj raňajkovali, takže ma už o ôsmej čakal môj pohár. Ostatné deti do seba šupli biely nápoj a mohli sa hrať. Ja nikdy. Možno keby ma tam nenechávali sedieť nad ním, keby ma nenútili pchať do neho nos, nebol by môj mliečny prístup taký vyhranený.

Nie raz, nie dva a nie desať ráz sa opakovala situácia, že ak bolo mlieko teplé, povedala som, že asi vypijem len studené. Tak som na niekoľko hodín odvrátila hrozbu a zabávala som sa s ostatnými deťmi až do obeda. K socialistickému obedu patril pohár chutného mlieka ne-od-mys-li-teľ-ne. Patrili k nemu aj heroická odovzdanosť a pokoj. Postavili predo mňa vychladnuté ranné mlieko, teraz už s peknou hrubou kožou navrchu a čakali, že ho vypijem.

Nikdy som ho nevypila, ani raz. Nemohla som sa ani len dotknúť perami nekonečného zdroja kalcia, vitamínov a ostatných osožných prvkov. Žiadne také, že mi chceli dobre. Sem-tam som do pohára trošku drcla a mlieko sa rozlialo. Učiteľky nie a nie pochopiť, že škoda sedieť nad nevypitým mliekom. Po obede sme išli spať, a ani táto prekážka sa nedala obísť. Súdružka učiteľka sa prechádzala pomedzi postele s paličkou, nenapíšem, že s palicou, ale bola to viac palica ako palička a ak sme sa trošku rozprávali medzi sebou, neváhala odtiahnuť erárny paplón, najradšej, pravda, môj. Všade prenikajúca disciplína do mojej postele neprenikla.

Čítate dobre – my sme v škôlke občas dostali a som tu. A som tu preto, aby som povedala, že trest akéhokoľvek druhu nikdy nebol a ani nebude v mojej výbave a že si neviem predstaviť nútiť kohokoľvek do jedla, nedajbože do spania. Pri povinnom spánku sme sa potichu rozprávali s kamarátkou z vedľajšej postele, takže súdružka učiteľka nás občas musela rozsadiť, čiže rozľahnúť. Prezerám si skupinové fotografie zo škôlky a už tam si vidím v očiach, že nič z toho ma nepoznačilo.

Tá škôlka je na dohľad od domu, kde teraz bývam. Keď ideme ja a jeden môj príbuzný okolo, vždy ma potiahne za ruku a povie: „Nedívaj sa tam.“ Rozprávame si o tom, čo sme prežili, aj o tom, čo prežijeme, krásne aj menej pekné príbehy. Moji príbuzní vedia, prečo som nemliečny typ a teraz je to verejné. Otázka, či sa topím v nevyriešenej minulosti, je namieste. Nie. Netopím sa. Mlieko nevypijem ani pod hrozbou násilia, ale zas – nebojím sa psov a viem dobre plávať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#mlieko #materská škola #fyzické tresty
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
21,99
Sweet farebné alstromérie

Sweet farebné alstromérie

29,99
Flower bag biele kvety a zelené santíny

Flower bag biele kvety a zelené santíny

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk