O pamäti: Zaprášený prach pod Prašnou baštou

, 25.01.2019 06:00

Málokto podal taký krásny opis ľudskej múdrosti, ako starí perzskí básnici. Pre Háfiza zo Šírázu bol „Džamšídov pohár“ svätým grálom, zázračnou čašou, ktorá umožňuje ľudstvu aspoň v zábleskoch zachytiť žiarivý, oslobodzujúci potenciál ľudskej existencie. V tom čarovnom priestore na pomedzí pevných zásad ducha a vznešeného hedonizmu bol v poetickej reči „prameňom všetkého vinár, učiteľom jeho čašník, miestom učenia krčma“.

Človek, aby skutočne dosiahol múdrosť a lásku, sa musí pokúsiť „vstúpiť do krčmy vyššieho vedomia“, v ktorej znejú bubny, sláčiky a flauty, šenkár výdatne nalieva a dokonalé opojenie býva vybičované až do najvyššej triezvosti; úsmev milenky, milenca pozvaním na duchovnú cestu. Človek vychutnávajúci lahodné jedlo a popíjajúci víno – zhmotnenie energie, ktorú Háfiz nazýva „láska“, starí Číňania „čchi“ a sanskrit „prána“, si v stave najvyššej triezvosti nad zjavenie jasne uvedomí, ako je poézia súčasťou každodenného života.

Mohla som tento text vari začať ako Bohumil Hrabal o Něžnom barbarovi a Hrázi věčnosti, „ten čas před čtvrt stoletím…“

V tom čase pred štvrťstoročím, keď sme sa s Ankou vyberali na cestu za poznaním vyššej triezvosti, v uliciach Bratislavy nám všade zneli sláčiky a flauty, odvšadiaľ sa hrnula omamná poézia, ťažké a vzrušujúce bolo uchopiť ju, pokúšať sa premeniť ju na svoju vlastnú. Škola na to nestačila; tajne sme sa z nej vytratili, objavovali sme zákutia mesta s ich mlčiacou, zahustenou minulosťou, kráčali sme perifériou, zboreniskami Bratislavy, z ktorých sa ako jagavé rubíny znenazdajky vynárali poklady po tých, ktorí ich milovali. Ktorí tam s láskou popíjali pred nami.

Bratislava polovice 90. rokov bola úchvatná. Na niekoľko krátkych rokov sa z rumovísk zabudnutia vynorila dychtivá nádej, že sa jej zadupaný duch obnoví. Nikde inde sa tá nádej nepreukazovala pestrejšie, ako – v krčmách: jedna po druhej začali ožívať dávne aj nové viechy, za učiteľmi prúdili stovky nadšených. Písalo sa, diskutovalo sa, tvorilo sa, občas si dal niekto po papuli a potom zas usadol v objatí za stôl či sud, aby na ňom ako kedysi Ján Smrek písal poéziu. Akúkoľvek.

Mali sme viacero takýchto chrámov. Stačilo vykradnúť zopár fontán, pár mincí stačilo na fľašu vína či kávu, zemiakovú placku, čokoládu aj cigarety. Sedeli sme oproti sebe, mlčali sme, len sme si písali, obvykle vo veršoch. Bizarné i vážne veci, vlastné, i odvolávky na iné. Napríklad na malajzijské pantuny, ktoré práve vtedy prekladal Ankin otec: Tvoj čln opúšťa už zátoku, musíš ísť a nemôžeš tu zostať. Ty si ako nebo vysoké, zo zeme sa k tebe nedá dostať. A my sme k tomu dodali: Náš čln opustil už i šíre more a zakotvil šťastne v Budapešti. Sme ako dve víly choré, sedíme na víne v Prašnej beštii.

Katedrála je len jedna, našou bola Prašná bašta. Keď potom prišli ťažké časy, vyplávali sme na šíre more a naše drahé mesto sa nám pri každom návrate pred očami zanikalo, vždy sme v nej mali bezpečnú zátoku, trezor uchovávajúci našu poéziu a poéziu mesta, ktoré sme milovali. Keď taký trezor zanikne, čo z lásky ostane?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Bratislava
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku