No nie vždy bol vhodný spolupracovník po ruke. A tak pre moju prebásňovateľskú záľubu nadlho nedostupný ostával najväčší azerbajdžanský básnik, v Gandži narodený Iljás bin Júsuf Nizámí Gandževí (1141 – 1209). Jeho veľdielo Haft pajkar (Sedem obrazov) som si zamladi prečítal v českom preklade (nazvanom Sedm princezen) a obľúbil som si najmä jeho siedmu časť Cesta lásky, ktorú prebásnil Vítězslav Nezval a dal jej voľný, no deju primeraný názov Příběh panice.
Hrdinom tejto epickej básne je mladík, ktorý sa viac ráz pokúša panictva zbaviť – vždy mu to však čosi prekazí. Báseň má morálne bezúhonný záver – mladík dosiahne svoj cieľ v manželstve. No cestu k tomu cieľu zaznamenali Nizámího dvojveršia takým vzrušujúcim spôsobom, že aj ja som dostal chuť tento siedmy príbeh raz prebásniť.
Chuť na dlhé roky ostávala iba chuťou – až som na ňu napokon zabudol. Pripomenula mi ju však náhoda. Natrafil som na internete na Haft pajkar v anglickej vedeckej interpretácii, ktorú C. E. Wilson, profesor perzštiny na londýnskej University College, vydal v roku 1924, no zistil som, že je to dodnes spoľahlivá pomôcka. Nezaváhal som a dožičil som si na staré kolená potešenie z prebásnenia panicovho príbehu. Na ukážku aspoň jedna z jeho patálií:
… Vybozkáva jej sladké ústa – najprv raz / a potom desať ráz, krát ešte desať ráz. //
Vatru v nej zažne, bozky na ňu prikladá, / aj keby mala zhorieť celá záhrada. //
Jej sladkosťou čo najskôr túži vzpružiť sa, / do studničky jej živej vody vhrúžiť sa. //
Vtom pri altánku somár leva rozzúri, / lev zatína hneď do somára pazúry. //
Ich boj aj altánku dá zabrať poriadne, / zrúti sa strecha, altánok sa rozpadne. //
Nuž a keď milenci sú zrazu bez domca, / ani hru lásky nedohrajú do konca. //
Obaja už-už boli smrti na dosah. / Na rôzne strany stihli utiecť spod dosák. //
Akoby poblúdili cestou po rozkoš – / inde plod lásky visel, inde bol ich kôš…
Vďaka podpore bratislavského honorárneho konzulátu Azerbajdžanskej republiky – a navyše so vzácnymi dobovými ilustráciami, ktoré poskytlo Národné múzeum azerbajdžanskej literatúry, vyjde Cesta lásky v mojom prebásnení tohto roku vo vydavateľstve Ikar.
Aj keď má slovenský básnický preklad vysoko položenú latku, nič to nemení na veci, že to nikdy nebol ani nebude žáner určený masám čitateľov. Prečo by ho však nemohli občas aspoň na diaľku zviditeľniť noviny? Verím, že mohli – a tak si dovoľujem niekoľkými dvojveršiami z Nizámího Cesty lásky potešiť aj čitateľov tejto rubriky.