O číslach: Ctrl-c, Ctrl-v

22.02.2019 07:00

Pýtal sa ma kamarát, prečo sa naša fakulta neohradila voči momentálne najznámejšiemu plagiátorovi, t. č. predsedovi parlamentu. Mal som nad čím rozmýšľať.

Iste je to „prkotina“ pri všetkých škodách, ktoré ten človek narobil všade, kam „siahol“ (od zahraničnej politiky cez armádu a vlaky až po vedu), a to nehovoriac o prípadne zmarených životoch, za ktoré nesie politickú zodpovednosť tým, že vstup do koalície podmieňoval zrušením plánovaného nákupu stoviek cestných radarov.

Samozrejme, protest proti plagiátorovi je rozhodnutím vedenia školy či akademického senátu. Ale tí spravidla reflektujú i naladenie akademickej obce. Nie že by tá plagiátorov schvaľovala. Ani náhodou. A isto by bola situácia vážnejšia, keby to bol odbor nám bližší. Až na výnimky právnici vo všeobecnosti nemajú dobré meno v našej spoločnosti. A to nehovoriac o tých, čo sa dostali do politiky, vrátane ich učiteľov. Je príznačné, že práve ich fakulty neprejavili nijaké zvláštne pobúrenie nad oným plagiátorstvom. Iste majú na to svoje dôvody.

Ale silne medializovaná téma „práce s cudzím textom“ má i širšie súvislosti a variácie. A tie sa týkajú i samotných médií. Pred pár mesiacmi sa prakticky vo všetkých objavila informácia, že železnice zavádzajú prvýkrát v histórii priamy spoj z Bratislavy do Zürichu a že cesta bude trvať menej ako desať hodín. O cestovných poriadkoch si síce myslím svoje, vlani som cestoval asi 4-krát, vždy s meškaním nad 20 minút. Sprievodca ma ubezpečil, že nech to neberiem osobne, že ten spoj mešká vždy… I tak ma však zaujímalo, koľko spomínaná cesta z Bratislavy do Zürichu trvala predtým, s prestupom. Prvé tri spoje, čo som našiel, to dokázali za deväť hodín ( 9:05, 9:05, 9:08). Nevšimol som si, že by si nejaký novinár dal námahu onú „bombastickú“ PR tlačovú správu uviesť na pravú mieru a nevystačiť si len s Ctrl-c, Ctrl-v.

V našom voľakedy prestížnom ekonomickom týždenníku som zas čítal rozhovor so zástupcom developera, stavajúceho jeden z (najkontrover­znejších -to nebude priliehavý prívlastok, keďže projekt prakticky nemá zástancov) domov na bratislavskej Šancovej ulici, s 22 poschodiami nalepenými na kultúrnu pamiatku, budovu YMCA. Redaktor úplne nekriticky zreprodukoval všetku samochválu, čo pánko nahovoril – rozumej skopíroval z jeho úst na papier, vrátane očividných nezmyslov. Neskôr mi odpísal, že ich overovanie považuje za neetické.

Ale sú ešte aj horšie veci ako samotné (s)kopírovanie. Každý štvrtok večer vychádza The Economist, najprestížnejší svetový týždenník. V piatok možno nájsť odkazy na jeho články po celom svete. Nie je to žiadna hanba. Málokto má taký veľký finančný, informačný i ľudský kapitál. Ťažko im konkurovať. I preto ho viac ako dve desaťročia pravidelne čítavam. Raz ma v jednom českom týždenníku zaujal text, ktorý mi čosi z „The E“ pripomínal. Jadrom bola vtedajšia ekonomická kríza v Mexiku, text však v širšom kontexte spomenul aj iné krajiny, ktorým čosi podobné hrozí. Vrátane Českej republiky. Jeho česká „verzia“ bola, samozrejme, podpísaná miestnym borcom bez odkazu na originál (v The E sú texty nepodpísané). Autor skoro všetko usilovne poprekladal, akurát celú kritiku vlasti (a vtedajšieho pravicového reformátora) prerobil na chválu. Titulok znel tuším My nenosíme sombrera. A ešte v tom istom roku dostal novinársku „cenu za ekonómiu“.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#plagiát #predseda parlamentu #záverečná práca
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku