Dnes, vo februári, bolo v Prahe už 13 °C nad nulou. Ale v severnom Fínsku vraj snežilo, v starom drevárskom meste Rovaniemi. V severnom Michigane, na tzv. Hornom polostrove bola dnes nameraná najvyššia teplota –10 °C. Keď sme tam jednu zimu šli na výlet z Chicaga, bolo všetko prikryté metrovou snehovou duchnou. Mnoho ľudí nevytiahlo spod nej svoje autá celú sezónu.
Človek by si pomyslel, že obyvatelia ľadových pustatín skočia na prvú príležitosť odsťahovať sa do teplejších krajov. Fíni nie. Keď koncom 19. storočia začali hojne emigrovať do Spojených štátov, zvolili si práve zasnežený sever. V podzemnej temnote ťažili rudu a v hustých lesoch rúbali vysoké stromy. Žili v početnej fínskej komunite. Budovali fínske komunitné centrá, publikovali fínske noviny. Takmer čisté Fínsko, ale – bez fínskej vlády a bez všadeprítomnej moci fínskej štátnej Evanjelickej cirkvi. Fínski farári síce kázali aj v Amerike, aby dobrý Fín tvrdo pracoval, neplytval sily na tanečnej zábave, nedal sa zviesť socialistickou demagógiou, ale – Boh je predsa vysoko a cár ďaleko – americkí Fíni ich nemuseli poslúchať.
Tvrdo tancovali, tvrdo milovali, tvrdo štrajkovali. Títo „zlí Fíni“, ako si začali hovoriť, sa masívne zapojili do odborového hnutia. Ich najsilnejšie komunitné centrá boli odborárske haly. Ich najčítanejšie noviny boli socialistické noviny. Spievali o bitkách, o sexe a o revolúcii, pohŕdali moralistami. Spevák Emil Mäki v piesni Sláva, sláva, aleluja! bol však veľkorysý – svätcov a prorokov priamo pozval na zábavu:
Izák, Jakub, Dávid, Mojžiš, Pilát, Goliáš,
Balaam a osol aj všetci proroci sa smiali nahlas.
Brady mávali, plešiny sa leskli, každý nástroj kričal
(…) A nebeský vrátnik svätý Peter kľúčmi rytmus udával.
Obľúbený bard zlých Fínov
Arthur Kylander mal takisto pochopenie pre noblesu asketického života v lese. Do mesta poslal piesňový
Pozdrav z divočiny:
Drevorubač má šťastie,
že môže žiť pod borovicami
a dostávať čerstvé mäso, čo len desať rokov
v chicagských skladoch ležalo!
Folklorista Alan Lomax, ktorý v roku 1937 navštívil severný Michigan s nahrávacím prístrojom, vypravil sa viackrát aj na Juh. Tam tiež nahral „balady zlých mužov“ – bitkárov, väzňov, neverných milovníkov. O nič lepší nie sú ani hrdinovia anglických a škótskych balád o pirátoch, potulných zvodcoch a falošných rytieroch. Ani pašeráci, kovboji a revolucionári zo severomexických corridos. Ani zbojníci a vandráci zo slovenských balád.
Rozprávač apalačskej piesne John Hardy netvrdí, že je nevinný. V bitke niekoho zabil a to nikdy nenapraví. Ale túlavý život ho naučil, že farári ho nezachránia.
Bol som na Východe, bol som na Západe,
Pochodil som celý tento svet.
Brodil som sa riekou, v nej som pokrstený,
Pripravený som na vlastný pohreb.
Musel si sám nájsť cestu k vykúpeniu, hoci dorazil príliš neskoro. V divočine, ďaleko od Boha a cára, si robotníci vybojovali právo stáť na vlastných nohách, milovať na vlastnej či cudzej posteli, riešiť svoje nezhody sami medzi sebou – a sami sa vyrovnať s tým, čo vykonali.