O pamäti: Starý dom uprostred Bratislavy

22.03.2019 06:00

Keď zomrela moja prateta, bolo treba vysťahovať byt, knihy, hordy roky neprebratých papierov, no predovšetkým vymyslieť, čo s veľkým klavírom, o ktorý zdanlivo nebol záujem.

Bola bezdetná a dlhé roky rozhádaní dediči pochopili, že nedôverčivá pani nikomu z nich byt len tak neprepíše. Akceptovali teda zásady práva aj kapitalizmu, potlačili dedičnú rodinnú nostalgiu a byt predali.

Pokiaľ išlo o klavír, dnes vraj existujú služby, ktoré haraburdy za bagateľ zmenia na triesky. Ale ten klavír predsa priviezol pradedo z Lipska, hrával na ňom i Béla Bartók či ťukala doň Hana Gregorová, keď sem chodievala snovať zlomocné feministické útoky a písať neslušné knihy o tom, že i žena je človek, nevyhodíte ho predsa z okna! Na melanchóliu sa vykašli, nepochodíš, neskuč po starej pavlači len preto, že sa po nej po storočie vracali domov nohy predkov, tak či tak nám pokašľali životy, a po starom klavíri, ktorý sa ňou tak či onak neprenesie, ekonomickejšie ho bude vyšmariť na dvor!

Na dvor? Tam, kde ešte za monarchie kvitli ruže láskyplne vysadené, keď bol pavlačový blok novučičký nový a susedia schádzali z pavlačí, aby si medzi nimi spoločne zamuzicírovali a ženy sa potom na pavlače vracali, aby tlčúc do nedeľných rezňov pridali do orchestra bicie? Ani ho len nevyniesť, ako mŕtveho človeka, pavlačou, kam si ho pred sto rokmi pradedo priniesol a hral na ňom do taktov prvej republiky? Odísť z miesta, ktorého rodiny prežili všetko – nové poriadky, pokusy o deportácie, arizácie, fašistický štát, Akciu B, vyvlastnenie, vznik štátu, zánik štátu, vznik režimu, zánik režimu, takú národnosť, onakú národnosť…

A hľa, časy sladkej slobodienky neprežije, staré pavlače prinášajú zlato, nový majiteľ zbohatne na AirBnb, a ani páchnuť tam nemusí. Starousadlíčky dožívajú v lúčoch slnka dopadajúcich ako tóny klavíra z dvora ich mladosti, nerozumejúc, čo sa to vlastne stalo. Susedná realitka na mieste mliekarne už číha, kedy ich vynesú pavlačou nohami vpred, ak si dajú tú námahu, vyhodiť oknom je namojdušu ekonomickejšie, povedzte.

Klavír som zničiť nedovolila, vláčim sa s ním a s knižnicou ako luxusný bezdomovec z podnájmu do podnájmu, a ešte s kufrom plným neroztriedených fotografií, kolážou toho, ako sme my všetci v 20. storočí pokašľali, čo sme mohli, rodinné vzťahy, politické zvraty plné veľkých krokov vpred, plné hrdinských ideologických zápasov s úzkoprsou buržoáziou, plné pokroku – pokroku nemilosrdne vyškrtávajúceho minulosť s vysvetlením, že nemá čo nové povedať.

Nedávno som starý dom navštívila znovu, zastavila som sa na našej pavlači, ale už sa tam nikto nezdraví, nikto sa v podnájmoch nezdrží dlhšie ako pár rokov, za zväzky lúčov dopadajúcich od Hradu sa platí draho. Napadlo mi, čo tu komu navysvetľujem? Ten, kto nemá nikde korene, kto necíti pamäť svojho bydliska, ten sa nemá na čo rozpamätať, nechýba mu domov, nerozumie starousadlíckej láske. My, sentimentálni starousadlíci, sme len ďalší v dlhom rade triednych nepriateľov. Takto dopadli príbehy našej krajiny, takto vyzerajú naše ulice a mestá – ako koncertné krídlo vyrazené z okna starého domu uprostred odcudzeného mesta.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#dom #byt #klavír
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku