Keď sa vo vojne s cárom tento grobian, nespútaný požívačník a bezohľadný tyran prejaví ako zbabelec, aby tak zavŕšil podoby svojho magorstva, príde o kráľovskú korunu a uteká z krajiny. Posledná scéna umiestňuje tatka Ubu a jeho družinu na palubu lode, ktorá z Baltického mora mieri na juh, do Španielska alebo Francúzska.
Ako je známe, prvé parížske uvedenie tejto hry, ku ktorému došlo roku 1896, prinieslo škandál. Predstavenie od prvej chvíle, od prvého slova, akým tatko Ubu komentuje stav sveta, prerušovali hlasné prejavy pohoršenia, ktorým nemenej hlasne kontroval smiech a potlesk druhej, „jarryovskej“ časti hľadiska.
Pokiaľ viem, dnešné inscenácie Jarryho hry už pohoršené reakcie v divákoch nevyvolávajú. Na výpovediach tatka Ubu sa ľudia stále smejú, no už dávno sú preč časy, keď jeho jadrné „merde!“ (čo nedávno zosnulý Albert Marenčin výstižne preložil slovenským „sranina!“) podnecovalo rozruch zo zneuctenia divadelnej scény. Zvykli sme si, že v súčasných inscenáciách z úst hercov neraz zaznievajú aj oveľa vulgárnejšie výrazy. Ak je niekto na tieto slová alergický, nemal by sa hnevať, veď divadlá ho na ich výskyt v príslušnom predstavení vopred upozorňujú na plagátoch.
Nevylučujem ani to, že sa rozšíril chápavejší postoj k tomu umeniu, čo meštiacke predstavy o kráse a kultúre rado provokuje, ba priam uráža. To všetko pripúšťam, jedným dychom však musím dodať, že v tomto upokojení reakcií nie je ani tak chápavosť, ako skôr ľahostajnosť. Kedysi sa meštiak búril, keď na divadelnej scéne nahlas zazneli slová, akými v duchu neraz častoval svojich blížnych, pričom mu z úst zaznievali zdvorilé frázy. Dnes duša meštiaka pri vulgarizmoch ostáva pokojná: do divadla predsa neprišiel, aby sa na chvíľu vzdialil zo svojho prízemného prostredia, ale aby sa ubezpečil, že nič lepšie vlastne neexistuje.
Nebuďme však k divadelným divákom prísni, veď v celom procese nástupu gadžovstva reprezentujú iba malú, v podstate exkluzívnu a dosť kultivovanú skupinu. Ide pritom o nákazu, ktorá zachvacuje čoraz širšie vrstvy spoločenského života a ako populizmus nadobúda zreteľne politické dimenzie. Dnes už tatko Ubu na svojej ceste k výsadnému postaveniu nepotrebuje vraždiť. Ako dobre pochopil, pre získanie priazne ľudu postačí nahlas vyjadrovať obavy, ktoré driemu v každom človeku, no zvyčajne ich potláča, aby nevyzeral ako zbabelec a hlupák. Tatko Ubu dnes vystupuje ako populista, ktorý odvážne hovorí v mene zbabelcov a ich hlúposť vydáva za múdrosť ľudu.