„Řeka hučí v klínu rozervaných skal, vítr skučí, jak by se všemu jen smál…“ „Rikatádo jak tornádo, žene širou stepí, koně řičí, chlapci křičí, štěstí se na ně lepí…“ „Teskně hučí Niagara, teskně hučí do noci, komu vášeň v srdci hárá, tomu není pomoci…“ „Kam tak spěcháš, trampe kamaráde, kam tak pospícháš?..“ Kam sa teda ponáhľam? Ale skôr, ako stihnem odpovedať, dvere električky sa zatvárajú. Som vnútri a sirény nado mnou stratili moc. Na chvíľku.
Keď človek pracuje uzavretý v zašpinenom meste, obklopený autami, zavalený papierom, udusený počítačovými káblami a dymom, ako by sa nechcel vypraviť na vander? Československí trampi závideli takmer všetkým, čo unikli usadenej všednosti robotníkov stredoeurópskych miest. V ich piesňach vystupovali otrhaní lovci kožuchov, zamilovaní kovboji, starí morskí vlci, unavení vagabundi, tanečnice na Tahiti, speváci ság na Islande. No takmer jediné, čo v piesňach nespomenuli, bola práca. Čiže práve to, čo ich vyhnalo do lesov a do piesňového sveta táboráka, kde mohli na ľudoprázdnom okraji maľovať si dobrodružné diaľky, hoci len v piesňach.
Prví trampi nepoznali tie piesne, čo vytvorili samotní ľudia, ktorých život romantizovali. Avšak aj oni – ktorí dobre vedeli, že ich život nebola žiadna rozprávka – romantizovali samých seba. Veď spievať, prebásniť život, hoci aj najtvrdší život – zvlášť najtvrdší život – znamená povyšovať ho na novú úroveň, kde radosť aj trápenie sú silnejšie, krajšie, ohromnejšie.
Autori niektorých najznámejších austrálskych národných piesní, takzvaných bush ballads, viedli debatu o relatívnej hodnote života v pustom vnútrozemí. Banjo Patterson napísal síce pieseň o hladnom tulákovi, ktorého zabili policajti za to, že ukradol boháčovi ovečku (Waltzing Matilda), ale trval na tom, že slobodný život v buši je skôr dobrý než zlý.
Henry Lawson v známej piesni Freedom on the Wallaby tiež spieval o konflikte medzi chudobnými a majiteľmi oviec – obidvaja básnici totiž reagovali na Veľký štrajk strihačov vlny z roku 1891, keď vojaci prenasledovali štrajkujúcich a tí zakladali ozbrojené tábory po celom Queenslande. Aj Lawson síce chválil statočnosť nemajetných priekopníkov, ktorí žili kedysi slobodne ako klokany wallabies, ale teraz „chamtivosť dvíha špinavú ruku a nám chce túto zem vziať“. Život robotníkov v buši nebol vôbec dobrý.
Podobne uvažovali niektorí bývalí československí trampi, ktorí v 30. rokoch už aj takto hodnotia prežité:
Pak přišel čas, kdy oheň zhas, zmlkl hlas divočiny (…)
ten jasný den byl jako sen, žitý jen velmi krátce –
proč lásky smích tak náhle ztich – byl jsi vyhozen z práce. (…)
Život má den, život má noc, světlo a také stíny,
nezbyl ti sen, jen skutečnost z volání divočiny.
Je to možné. Ale skôr, než príde života noc, chcem ešte chvíľku vandrovať pod slnkom.