Je to udalosť nepochybne rozhraničujúca, od akých sme si v našich posthistorických časoch odvykli. Rezonuje vo všetkých médiách, na sociálnych sieťach, a zrejme väčšina z nás si bude pamätať, kde sme boli a čo sme robili, keď sme sa dopočuli o požiari. Hoci všetko mohlo dopadnúť ešte horšie, v ľuďoch rezonuje pocit, že nechýbalo veľa a svet by mohol utrpieť nenahraditeľnú stratu.
Samozrejme, možno uvažovať o egocentrickosti euroatlantickej civilizácie, ktorá teraz okúsila pocity obyvateľov kontinentov, kde je ničenie kultúrnych pamiatok v dôsledku vojnových konfliktov na dennom poriadku, a tunajšiu verejnosť to nevzrušuje. Takisto možno krútiť hlavou nad konšpirátormi, ktorí začadili virtuálny priestor svojimi nenávistnými komentármi a ľudsky úbohými špekuláciami (vyberte si: môžu za to migranti, je to trest za bezbrehý liberalizmus Macrona… ). Až má človek dojem, že tento typ ľudí len striehne na rôzne nešťastia, aby mohli ventilovať svoju zlobu.
Som v rozpakoch aj z reakcií na ochotu ľudí zo Slovenska prispieť na opravu Notre-Dame rozhorčenou otázkou, či rovnako prispeli na požiarom zničený hrad Krásna Hôrka. Nepripadá mi veľmi vkusné v takejto situácii takto podmieňovať hocijakú pomoc.
Krásna Hôrka i kaštieľ Betliar boli súčasťou môjho detstva, ako rodená Rožňavčanka som pravidelne tieto miesta navštevovala a určili moju predstavu, ako má vyzerať „ideálna“ historická pamiatka. Môj vzťah k dejinám krajiny sa odvíjal práve od nich. Obe miesta mali úžasné expozície a atmosféru, aké som nenašla neskôr ani v zahraničí. Bolo mi ľúto, že Krásna Hôrka vyhorela, tak ako mi bolo ľúto, že tento región, ktorý má obrovský kultúrny a povedzme aj turistický potenciál, nedostáva pozornosť, akú by si zaslúžil – ani od verejnosti, ani od štátu.
Myslím si však, že namiesto pomeriavania, ktoré nešťastie si zaslúži väčšiu pozornosť, je dôležité k situácii pristupovať konštruktívne a upozorňovať, že o historické pamiatky – aj tie možno menej významné a „okukané“, v hlavnom meste i regiónoch – treba dbať intenzívnejšie. To sa napokon aj deje – pribúdajú články, ktoré ukazujú, aké často zanedbávané pamiatky – hrady, zámky, kaštiele, ale i menej okázalé budovy domy a, áno, aj priemyselné pamiatky máme na Slovensku. A nemusí to byť len požiar založený z nedbalosti, väčšina z nich padne za obeť necitlivému prístupu developerov či majiteľov, tak ako pred rokom 1989 padali za obeť tupým plánovačom šťastnejších zajtrajškov. Pripomeniem len barbarské narábanie s bratislavským Hlavným námestím osadeným v zime či v lete kšeftárskymi stánkami, ktoré vyvrcholilo výbuchom plynovej bomby a požiarom jednej z najkrajších budov v centre.
Emócie, ktoré sme zakúšali pri požiari Notre-Dame, dokazujú, že cit pre dejiny, pre kultúru sa z nás ešte celkom nevytratil. Tento typ pamiatok, nech už je to ikonická parížska katedrála, hrad v Gemeri či historická budova z bratislavského centra, sa stávajú akousi správou vo fľaši v mori času, ktorými sa k nám prihovárajú ľudia z iných časov. Dúfajme, že sa nám tento typ citlivosti, ktorým dokážeme ich odkaz vnímať, nevytratí.