O živote: Odkázanosť

03.05.2019 07:00

„Aspoň nie som na nikoho odkázaná, rozumieš,“ povie. Zavolala ma na kávu, na čele má nahromadené starosti a ja sa pýtam takú samozrejmosť, či je tu autom. Dlho som ju nevidela, nuž neviem. Kľúčiky od neho ležia na stolíku. Byť na niekoho odkázaný asi nie je dobré. Dívam sa okolo, dvojice aj skupinky, aký krásny je ľudský rod, keď chce. Spolčujeme sa.

„Ja si ti to bez auta neviem predstaviť. Naštartujem, vybavím deti, doveziem nákup. Teraz, keď som ostala sama, si v aute aj poplačem.“

A ja, Vanda, som odkázaná, nenaštartujem, neodídem. Nevlastním vodičské oprávnenie. Viem plávať, korčuľovať sa, robiť tabuľky v exceli aj upiecť chlieb. Ale bez auta niet slobody na tomto svete. To je ako byť bez ruky. Auto je sloboda. Slobodáááá.

„A on… vidíš, precestoval zem, hovorila som, pravdaže, len choď, veď áno, zarobil čosi, ale takto som dopadla. A ako chodíš Vandi? Autobusom?“

„Uhm. Aj vlakom.“

Keď som šoférovanie nestihla do veku tridsaťdeväť rokov, už sa do toho púšťať nejdem. Bertha Benzová mala totiž tridsaťdeväť, keď prvý raz riadila auto. Jej manžel bol Karl Benz. Ráno 5. 8. 1888 nasadla do mužovej trojkolky, ktorú on v pote tváre dokončil, a bez jeho vedomia odišla aj s deťmi na prvú jazdu. Vediac o Berthe skôr, bola by môj vzor a nemusela som byť na nikoho odkázaná. Takto som. Bertha bola nielen prvou ženou vodičkou, ale vôbec prvým človekom, ktorý sa previezol v automobile takú diaľku, 106 km. Svojmu manželovi hneď na druhý deň ukázala, ako šikovne narábať s volantom a urobila ho slobodnejším.

Mojou slobodou je prebytok potravy, vlastná izba, voľný čas, vyčaptané topánky. Mojou slobodou je čakať na zastávke na diaľkový spoj, sedieť vo vlaku, otravovať príbuzných, či mi neodvezú to a tamto. Odmietnuť ma je v poriadku. To, že ich citovo vydieram, je tiež v poriadku. Ak má byť pocit slobody založený na pocite, že nebudem od nikoho závislá, a to predovšetkým v rámci malej komunity, tak som neslobodná. Chcela by som šoférovať, čoby nie. Ale ja som lenivá. Za celý život som neinvestovala žiadnu energiu do toho, aby som nadobudla vodičské zručnosti. „Dočerta, ale veď nejde o nič viac, len že je to praktické.“

Och a ako! Prichádzam domov nočným vlakom a na stanici ma čaká muž či syn. Bárs aj sused, niekto už počká. Ľudia boli na seba odkázaní odjakživa. To je podstata fungovania ľudského rodu. Hodnoty, v ktoré verím, sú empatia, láska, spolupatričnosť. Zároveň som hrdou predstaviteľkou individualizmu. Len čo sa nadvihne nejaké obočie: Ty nešoféruješ?, vystriem sa ešte viac: Nie. Najskôr to na svojich doma skúšam: „Odvezieš ma?“ Ak je odpoveď záporná, idem spojom. Ak je kladná, dožičíme si výlet. Občas mi vyjdú aj tri výlety po sebe. Rovnako nesebestačná som pri kúpe práčky či zrolovaní veľkého koberca. No môžem si vyberať priateľov, štúdium, druh šunky, farbu lyží, plávanie vo Váhu.

„Po milióny rokov evolúcie sme sa vyvíjali tak, aby sme žili a mysleli ako členovia komunity. A len za dve storočia sa z nás stali odcudzení jednotlivci.“ (Yuval N. Harari, Stručná história ľudstva)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#spoločnosť #ľudstvo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku