O svete: Politika bez úsmevov

24.05.2019 06:00

Je malá, ešte skoro detská. Jej drobnú postavu, jej vrkočmi lemovanú tváričku s vážnym výrazom si vieme predstaviť v školskom prostredí, ako sedí v lavici, má pred sebou zošit, v ruke pero a sústredene sleduje výklad učiteľa. Takto vyzerá školáčka, ktorá sa chce niečo naučiť. Nakoniec, Greta Thunbergová vo svojich šestnástich rokoch naozaj do školy chodí.

Na fotografiách, ktoré obleteli celý svet, ju však obklopujú úplne odlišné prostredia: kráča na čele sprievodov, protestuje pred budovami parlamentov, stojí za rečníckym pultom na summite OSN, prehovára na paneli Svetového ekonomického fóra v Davose. Pred reprezentantmi krajín a šéfmi veľkých organizácií nerecituje pozdravné básničky a príhovory, akými sa niekedy takéto schôdze pred začatím vážneho rokovania začínali, ale jasne a zreteľne vyjadruje varovania.

V jej slovách nechýbajú ani priame obvinenia. Keď sa v Davose dostala k slovu, otvorene povedala: „Niektorí ľudia, niektoré spoločnosti, niektorí lídri vedia veľmi dobre, aké neoceniteľné hodnoty obetujú pre zisk obrovských peňazí. Myslím, že mnohí z vás, čo ste tu dnes, patria do tejto skupiny ľudí.“ Nie, takto nehovorí školáčka, ktorá sa usiluje od dospelých niečo naučiť. Táto environmentálna aktivistka prináša posolstvá blížiacej sa pohromy a obviňuje vinníkov.

Greta Thunbergová nechce utešovať, odmieta prebúdzať nádeje, nešíri presvedčenie, že „spolu to dokážeme“. Otvorene priznáva, že vystupuje, aby vyvolala paniku a ňou podnietila ochotu konať. Konať rýchlo, akoby dom horel – veď on už vlastne horí. Chápeme, prečo je tvár tejto dievčiny taká vážna, prečo sa neusmieva, ani keď sa po jej slovách ozve búrlivý potlesk. Ona nečaká pochvalu, čaká činy. Tých je vzhľadom na vážnosť situácie stále málo.

Pri pohľade na jej ustarostenú tvár mi prichádza na um úvaha Milana Kunderu, ktorý sa v jednom svojom románe zamýšľa nad infláciou úsmevov, akým naša doba pripísala význam privilegovaného výrazu ľudskej tváre. Na rozdiel od minulých výtvarných zobrazení, na ktorých bola tvár krásna vtedy, keď vyjadrovala myslenie, dnes ju zachytávame predovšetkým v stave prichádzajúcom po každom myslení, v kŕčovitej telesnej reakcii svedčiacej o tom, že človek stráca vládu nad sebou.

V Kunderovi tento posun prebúdza podozrenie, že v dnešnej dobe sa absencia vôle a rozumu stala ideálnym stavom človeka. V tomto podozrení ho posilňuje pohľad na úsmev, akým Kennedy nereaguje na komickú situáciu, ale vyjadruje akýsi ideálny obraz, za ktorý sa dnešní ľudia chcú skryť. K tomu sa žiada dodať iba toľko, že Kunderov opis pri všetkej neúprosnosti zachytáva iba počiatočnú, vcelku znesiteľnú fázu procesu, ktorý až v súčasných exhibíciách politických úsmevov odhaľuje svoje obludné rozmery. Napríklad aj u nás, na bilbordoch kandidátov do Európskeho parlamentu. V týchto širokých úsmevoch nenájdeme ani náznak tušenia, že dom už horí.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#aktivisti #Milan Kundera #Greta Thunbergová #environmentálny
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku