…a my fárat nepůjdeme,
z nás by samá voda tekla,
co by nám pak žena řekla.
Pršalo, pršalo a tak „Prší, prší“ spievali dookola, k čomu pridávali stále nové slohy.
„Prší, prší, jen se práší,
na Kladně je uhlí dražší.“
„Nepůjdem, nepůjdem, stávku
kazit nebudem!“ „Nepůjdem,
nepůjdem, až svá práva dobudem.“…
Dážď nakoniec pominul, aj štrajk sa po troch mesiacoch skončil, ale krčmy žili ďalej. Piesne štrajku sa spievali v kladnianskych hostincoch prinajmenšom do 50. rokov. A ja som zatiaľ neotestoval, či sa náhodou nespievajú dodnes…
Prší však aj na Slovensku. „Prší dážď, prší dážď,“ počujeme v jednej piesni, „…hej, drobná rosa padá“ a dievča bedáka, že „v lásky zakladá“. V láske bola sklamaná, a nie nebo, ale ona sa rozplakala. Nielen chlapci ju trápili: „takie vám krivdy mám […]
odpočívať nedám.“
A síce:
„Služobný chlieb dobrý, hej,
ale je nie slaný, keď ho ja
posolím, hej, mojimi slzami.“
Aspoň niečo.
Niekedy ani dážď netreba na to, aby sme si suchý chlieb žiaľu namočili a posolili – toľko padá sĺz. Rok po veľkom kladnianskom štrajku napísal v cárskom Rusku S. An-skij báseň, ktorú čoskoro zhudobnili a začala sa rýchlo šíriť v hnutí židovských robotníkov: „V slanom mori ľudských sĺz / zeje strašná priepasť…“ Vyhĺbili ju „tisíce rokov bolesti, nenávisti a zbožnosti.“ Tisíce rokov, „kvapka za kvapkou“, slzy do nej tiekli, až ju vyplnili. Čakáme na hrdinu, ochotného skočiť do priepasti, ponoriť sa na samé dno a uvoľniť odtok.
Nie že by hrdinov bolo málo, ale zjavne je priveľa sĺz… Lebo An-skij síce písal, že priepasť „nemohla byť hlbšia, nemohla byť tmavšia“, ale tiež písal, že sa voda vylieva z brehov. A ja sa obávam, že hrozí potopa. Či to už plačú chudobní ľudia, alebo samotné nebo, neviem povedať. V poslednej dobe zasa padá veľký dážď.
Ale čo už? Keby tá potopa konečne prišla a všetko vyčistila! Kiež by nás zastihol jarný lejak, čo by vypláchol tú kopu odpadov, ktorá sa cez dlhú zimu ľudstva nazhromaždila! S takým dažďom, aký máme, sa však len ťažko dá hovoriť o očistení. Je totiž plný nielen soli, ale aj chemikálií, žiarenia a všeličoho iného.
Pritom ešte ani neprišiel ten „Veľký dážď“, ktorý v roku 1962 predpovedal Bob Dylan, najpoetickejší z novodobých meteorológov. Aj ja som videl, ako on, dvanásť mŕtvych morí, aj ja som počul hrom, ktorý duní varovaním, aj ja som cítil záchvevy vlny, ktorá by mohla celý svet utopiť. Aj ja som stál na vode – a spadol do nej. Nevedel som chodiť po hladine.
A zasa a zasa prší, prší, len sa leje, ani mne sa nechce do práce. No neviem, ako dlho vydržím v krčme, keď navôkol pomaly, ale stále stúpa voda.