O živote: Služobníci všetkých krajín

21.06.2019 06:00

Marec 1980: „Prídem o desať minút, zapíš, kto vyrušoval,“ hovorí mi učiteľka a odíde z triedy, „odovzdáš mi zoznam.“

Apríl 1983: Školská jedáleň v Základnej škole na Ulici obrancov mieru v slovenskom meste. Mám službu pri okienku, kde sa odnášajú tácky. Musím kontrolovať taniere a kto nedojedol, toho vrátiť k stolu, aby za každú cenu dojedol. Taniere musia byť prázdne. Žiadne zvyšky. Jedlo dojedené, nápoje dopité. Nie som v službe sama, strážiť mi pomáha aj jedna súdružka učiteľka. Niet divu, že Jano Puškáš sa pri odchode z jedálne neraz povracia a nie je sám. Ešte mávam aj službu na chodbe. Či niekto nekradne špendlíky z nástenky, neopúšťa priestor bez dôvodu, či má každý jeden a každá jedna prezuvky. Kontrolovať, a kto nemá, zapísať. Občas ma súdružka učiteľka poverí výnimočnou úlohou – dať pozor, aby Denisa nepísala ľavou rukou. Ale v tejto službe definitívne zlyhávam. Tu aj môj detský rozum chápe, že je to pasca. Keď sa nikto nedíva, tak ju používa. „Píš rýchlo,“ hovorím, „o chvíľu je tu.“

Furt udávať niekoho. Kto mal službu, bol ako vo vyhnanstve. Kto mal službu, na toho si každý dával pozor. Akákoľvek služba bola pasca, ale to, že sa niektorí naozaj chytili, sme zistili až neskôr. Stále sú tu, nenápadne roztrúsení. Žiadne prostoduché stvorenia. Nechýba im rodinné zázemie, kvalitná telka, skalka pod oknami a plná komora.

Zo svojej neviditeľnej klietky posielajú zoznam tých, čo vyrušujú. Sú na postriežke a dávajú pozor. Taká jedna krehká pani z vedľajšieho vchodu. Má v oku parkovacie miesta pred domom, triedenie odpadu v ohrádke s kontajnermi, zaujíma ju, či má každý načas zaplatené smeti, vyčistené hrany chodníka od drobnej, na svetlo sa derúcej trávy, skúma, či prenajímateľ bytu zaplatil mestskú daň a či niekto nenadužíva spoločné priestory. Právo a poriadok, svrbivá kombinácia, najmä ak si prekročil počet šnúr na vešanie bielizne a použil aj cudziu. Píše udania, ale hovorí sa im podnety. Zapisuje, kto vyrušoval a odovzdáva na príslušnom úrade. Múdry vnútorný základ, o ten nás tie služby obrali. Mňa nie. Mne by na môj dušu nenapadlo anonymne informovať nadriadeného, že niekto z kolegov nemá príslušné kompetencie, papier, doklad, prax – doplň podľa potreby – a že veci treba dať do poriadku. Môj otec takému vnútornému základu hovoril chochmes.

Nad podnetmi mávnem rukou a idem ďalej. Ale niekedy sa vo mne ozve divoký hlas, ktorý v detstve ešte nemal odvahu a zakričí: „Hej! Mám na tanieri zvyšky jedla a nebudem jesť nasilu! Budem písať ľavou rukou alebo vôbec! A ak chceš vedieť, kto vyrušoval, stoj a počúvaj za dverami, ja nič nezapíšem. Opúšťam izby slúženia, už mám trinásť a viac slúžiť nebudem!“ Apríl 2019: Duše, vyhladované po uznaní, ešte stále slúžia a zapisujú. Niektorí si myslia, že spoločenstvu škodia napríklad decká so sprejmi v ruke, ale mýlia sa. Sú tu ešte starší a vážení služobníci, takí, ktorých pustíme dopredu v rade pri pokladnici, poriadkumilovní a akurátni.

V divočine je to hlad, čo mení správanie tvorov. V ľudských kmeňoch je to láskavosť, súcit, dobrá vôľa, pokora a prajnosť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#spoločnosť
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku